Žijeme v dobe rôznych „…izmov“ ale jeden je spoločný všetkým ľuďom, nech žijú v hociktorom čase a na hoci¬ktorom mieste. Je to „ja-izmus“. Prejavuje sa konštatovaním: Bude to pre mňa výhodné… Ja som to vykonal… Ja som dosiahol závratnú kariéru… Na prvom mieste je „ja“, ale my vieme, že sebectvo nedokáže človeka naplniť radosťou a šťastím. Sebeckého človeka nemáme radi. Kto z vás by chcel napríklad s takým človekom žiť?

Život v Bohu, o ktorom dnes hovorí Ježiš, nie je sebecký, lebo v ňom sa darúva Otec Synovi a Syn Otcovi. Boh je najštedrejší darca, Boh je „všímanie si“: Otec Syna a Syn Otca a toto všímanie si jeden druhého je Duch Svätý. Ježiš sa pripodobňuje k viniču. Vinič však nie je kolík zatlčený do zeme, ale je to kmeň, ktorý ženie miazgu pre hrozno. Kristus je vinič, ktorý v sebe ženie miazgu večného života pre človeka. Ako keď záhradník zaštepí na kmeň jablone vrúbik a on sa napojí na miazgu kmeňa, tak aj človek sa môže zaštepiť, napojiť na Boží život a objaviť ho v sebe. Ježiš to vyjadril slovami: Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia. Zostať v Kristovi znamená priateliť sa s ním, riadiť sa jeho prikázaniami a pritom si všímať blížnych.

Žijeme v časoch, kedy človek chce byť sebestačný. Matka sa posťažovala kňazovi: Viete, čo mi povedal syn? Mamička, mne nevadí, že je Ježiš, spokojne môže existovať vo svojom nebi, ja ho však nepotrebujem! A s plačom dodala: Ale ja som ho vôbec takto nevychovala. Chodievali sme celá rodina do kostola, on miništroval, aj prvé piatky si robil… Lenže ak my nebudeme potrebovať Krista, bude nás on potrebovať? Môžeme mu vari pridať radosť, šťastie a blaženosť? Môžeme mu pridať zo svojich peňazí alebo z domu? Môžeme mu dať kúsok zo svojej kariéry či úspechov v práci? Boh je šťastný vo svojom živote lásky a iba ten, kto ho potrebuje, kto sa naň naštepí cez vieru a dodržiavanie prikázaní, ten môže vo svojom živote prežívať Boží život. Človek, ktorý svojou sebestačnosťou kričí: Ja si stačím sám, mne netreba Krista! – takýto človek, keď prídu ťažkosti, utrpenia, bolesť, choroba, chudoba, hrozba smrti, zatrpkne na život a sami to poznáme, ako je strašné sa stretnúť so zatrpknutým človekom.

Legenda hovorí, že diabol sa rozhodol predať všetky nástroje zla tomu, kto bude ochotný najviac zaplatiť. Lákavo ich vystavil na trhovisku a ku každému napísal názov: zloba, nenávisť, žiarlivosť, nenásytnosť, zmyselnosť, klam¬stvo… Na kraji stola zostal na prvý pohľad neškodný nástroj, ktorý sa javil ošúchanejší ako ostatné, nebol ani označený názvom, ale bol ohodnotený vysokou cenou. Záujemca o kúpu sa diabla spýtal: Čo to je, keď je to také drahé? Diabol sa pousmial a odpovedal: Je to zatrpknutie. Ale prečo má o toľko vyššiu cenu ako všetko ostatné? – opýtal sa záujemca. Lebo, odpovedal diabol, to je nástroj, ktorým najlepšie otvoríte svedomie človeka a vojdete dnu. Keď človeka ovládne zatrpknutie, nastúpia do práce všetky ostatné nástroje.

Ježiš nás chce chrániť pred zatrpknutím, a preto nám ponúka pník Božstva, aby sme sa naň napojili. Každý ľudský život má takú vysokú cenu, že ho môžeme naštepiť na Boha. A to nie je málo! Byť nadchnutý Bohom nie je menej ako mať plnú peňaženku, pekný dom alebo raketový postup v práci. Ak by si niekto myslel, že toto je viac, Ježiš ho nebude nasilu ťahať. Ak si niekto povie: Ja sám si stačím, som silný, rozumný, vzdelaný a dokážem žiť aj bez Boha. Mne stačí, keď sa budem počas celého života točiť okolo svojho „ja“. Všetci však vieme, že sebec, z ktorého nevyžaruje ani trocha dobroty je zbytočný, a to nielen pre druhým, ale aj pre seba. Koľkí takíto ľudia, keď prídu do určitého bodu v živote, skonštatujú, že žili zbytočne.

Znova sa nám natíska Ježišova veta: Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia. Oplatí sa zostávať v Kristovi, potrebovať ho a robiť druhým dobro. Sebectvo privádza človeka k zbytočnosti a oberá ho o možnosť zapojiť sa na Boží život. Žime tak, aby sme vždy zostali napojení na Krista!