Každý človek vo svojom živote zažíva strach z choroby a utrpenia. Tie nepozerajú na to, koľko má kto rokov, v akej kondícii žije. Chorobou trpí mladík aj starec, o čom jasne svedčia aj oznámenia na cintorínoch. Sám som videl, ako na oznámení o úmrtí bol 100-ročný muž, 101-ročná žena a zároveň s nimi aj 29-ročná žena. Iste mi dáte za pravdu, že choroba, ktorá dnes najviac desí človeka, sa volá rakovina.

Za Ježišových čias to bolo malomocenstvo. Kto trpel touto chorobou, bol beznádejný prípad, ktorému sa každý vyhol a odohnal ho od dvier, lebo sa bál nákazy. Aj pre chorého to bolo veľké trápenie, lebo na vlastné oči pozoroval, ako mu za živa hnije telo, odchádza sila, krása, postavenie, ktoré mal…

Dnešné evanjelium spomína malomocného človeka, ktorý sa však nechcel vzdať svojmu osudu. Počul o Ježišovi, o jeho zázrakoch, láske a milosrdenstve a preto sa rozhodol, že napriek všetkým zákazom, pôjde za ním. Padol pred ním na kolená a prosil: Ak chceš, môžeš ma očistiť.

Bola to krásna modlitba. Možno niekto by sa mohol pozastaviť a začudovaný sa spýtať: Toto a modlitba? Mnohí totiž považujú za modlitbu iba od detstva naučené a odriekané formuly. Katechizmus nám hovorí, že modlitba je rozhovor s Bohom. A kto je Boh? Je to Bytosť úplne iná ako my, od ktorej nás delia nedostupné hlbiny Božstva. Je to Bytosť od večnosti, stvoriteľ sveta, ale zároveň náš Otec, ktorý stojí na našej strane, zaujíma sa o každú našu maličkosť a pritom sa stará aj o vrabcov a poľné ľalie… Preto nie je možné zhovárať sa s ním iba bezduchým odriekaním naučených formuliek alebo ako s nekonečne vzdialenou bytosťou, sídliacou kdesi nad oblakmi. Keď hovoríme s Bohom, musíme hovoriť s dôvernou oddanosťou a pozerať sa naňho, ako sa pozerá dieťa na otca: Ty si všemocný, ja bezmocný. Ty si všetko, ja nič. Ku komu by som sa mal utiekať, ak nie k tebe?

Presne týmto spôsobom sa obrátil malomocný na Ježiša. Akoby predpokladal, že ho už dávno pozná a vie o jeho beznádejnej situácii. A práve pre svoju odovzdanosť a dôveru bol vypočutý. Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť… Ale ponechávam to celkom na teba… Ja však verím, že máš moc ma uzdraviť… Potom prišla nezabudnuteľná chvíľa jeho života: Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý“. Konečne stretol človeka, ktorému sa neprotivil, ktorý sa mu nevyhýbal, ktorý sa ho nebál a dokonca sa ho dotkol!

Malomocný svojou krátkou modlitbou nepovedal mnoho, nenariekal, nesťažoval sa. Skutočná bolesť je nemá. Akoby chcel povedať: Pane, ja ti nič nemusím vysvetľovať, ani popisovať príznaky mojej choroby, ty všetko vieš a ja ti dôverujem. Učme sa od tohto neznámeho človeka uvedomovať si svoju úbohosť a bezmocnosť pred Bohom a mať veľkú dôveru v jeho moc. To je kľúč k milosrdnému Ježišovmu Srdcu. Nikdy nemáme právo sa niečoho od Boha dožadovať, tým menej si robiť nároky, že za moju službu Bohu, musím od neho čosi dostať. Malomocný skoro ani neprosí, a predsa bol vypočutý. On len pokorne šeptal: Pane, ak chceš…

Len sám Boh vie, koľko ľudí sa podobne modlilo vo svojej beznádejnej situácii a nadarmo. Keďže majú pocit, že neboli vypočutí, prestali sa modliť, lebo vraj to nemá zmysel. Možno aj my, alebo ktosi z nášho okolia, patríme k týmto ľuďom a dávno sme zviazali ruky Bohu a nakládli jeho plánom do cesty toľko prekážok, že nás nemôže vypočuť. Prekážkou často je naša nerozumnosť, s akou sme sa toho alebo onoho dožadovali, pričom naše prosby boli veľmi krátkozraké a ich vypočutie by pre nás znamenalo katastrofu. Až raz vo večnosti, kde padnú všetky závoje času, spoznáme, ako to bolo múdre a dobré, že Boh neurobil tak, ako sme chceli my, ale urobil tak, ako chcel on.

Pouvažujme dnes aká je moja modlitba? Modlím sa pokorne? Uvedomujem si svoju závislosť na Bohu? Hovorím aj ja: Pane, ak chceš… alebo Pane, urob, daj, nemeškaj…? Nevyčítam Bohu, že nie je po mojom, ale po jeho? Nezviazal som mu už aj ja dávno ruky?

Návštevníka mníchovskej obrazárne zaiste zaujme obraz s názvom: Modlitba. Na skalisku morského brehu sedí mních. Na kolenách má modlitebnú knihu, ktorú práve odložil. Jeho oči pozerajú uprene do diaľky, kde akoby zastretá hmlou žiari krásna krajina, plná najrôznejších kvetov. Tento výjav nehovorí o roztržitosti alebo nesústredenosti mnícha, ale vyjadruje, že on sa modlitbou preniesol z tejto zeme do iných krajov, krásnejších, blaženejších a svoju myseľ pozdvihol hore k svojmu Tvorcovi, k Bohu.

Nie je dôležité, koľko pri modlitbe poviem, ale ako poviem. Krátka modlitba, krátky vzdych, ak vychádza z hĺbky srdca, má pred Bohom iste veľkú cenu. Je to prenesenie sa z tejto zeme k svojmu Tvorcovi, k Bohu. Predstupujme pred neho ako deti s vedomím, že on najlepšie vie, čo potrebujeme…