Niekedy sa nevieme ani dosť vynadívať na to, aké prudké zmeny sa okolo nás dejú. Tam, kde kedysi rástla zelina, o krátky čas vyrastie nákupné centrum, rodinné domy… a máme pocit, akoby všetko rástlo ako z vody. Ale to nám nestačí. Sme nabádaní k novým a novým veciam a denno-denne nám v ušiach znejú slová: Stále viac a viac… lepšie a lepšie… zvyšovať životnú úroveň! Sami však cítime, že takéto životné tempo, takýto životný štýl, nie je pre človeka požehnaním. O koľko pokojnejšie a príjemnejšie nám znejú Ježišove slová, ktorými nás on nabáda k budovaniu a výstavbe Božieho života v tomto svete. Nejaví sa ako násilník, nikomu sa nevnucuje, nikomu nehovorí: Musíš! On iba pozýva.

Takto robí aj v dnešnom evanjeliu, keď porozprával podobenstvo o Božom kráľovstve a prirovnal ho k horčič¬nému zrnku. Keď ho sejú do zeme, je maličké, ale keď vyrastie, je tak veľké, že aj vtáci si môžu odpočinúť v jeho tôni. Aj nebeské kráľovstvo rastie nebadane, tak ako horčičné zrnko a človek si to ani nevšimne.

Keď je reč o Božom kráľovstve, zvádza nás to na kalkulovanie: koľko ľudí sa hlási ku Kristovi a k jeho Cirkvi vo svete, v ktorých končinách sveta má Cirkev najväčšie zastúpenie, koľko je vo svete veriacich laikov, biskupov, kňazov a misionárov… Zaiste, je potrebné poznať aj štatistiky, ale keď si všimneme Ježiša, môžeme vidieť, že on až tak nebazíruje na počtoch a číslach. Jemu nešlo v prvom rade o počet tých, ktorí majú byť v jeho kráľovstve, a hoci túži tam mať všetkých, nie však za každú cenu. Prišiel na svet preto, aby splnil všetko, čo chcel Otec. Všade chce mať miesto, všetko túži obnoviť svojím Du¬chom, ale netúži to robiť násilne. Ak sa mu otvoríme, prijmeme ho, dávame mu priestor, on sa nás zmocňuje, on v nás vládne a má v nás svoje kráľovstvo. Ježiš túži po tom, aby mohol vládnuť v našich dušiach. Jemu nejde o ďalekosiahle priestory alebo krajiny, on nechce vládnuť v štátoch ani vo svete, ale chce sa zmocniť našich duší – nás! V tom spočíva podstata jeho kráľovstva.

Teda nemerajme už Božie kráľovstvo na čísla, na krajiny, ale pýtajme sa, či všetci tí, ktorí hovoria o sebe, že sú kresťania, skutočne sa dali ovládať Ježišom a ponúkajú mu miesto v duši. Takýchto kresťanov možno nie je veľa, ale s tým počíta aj Ježiš, keď ich prirovnáva k horčičnému zrnku. Aj v nich Božie kráľovstvo rastie síce pomaličky, ale isto, a napokon mnohí nachádzajú odpočinok v tôni ich života. Sú pre nich apoštolmi, hybnou silou, ktorá im pomáha na ceste k Bohu. Buďme aj my, takýmito kresťanmi! Dovoľme Ježišovi, aby vládol v našich dušiach a staňme sa maličkými semienkami, ktoré však mocnejú a prinesú bohatú úrodu pri šírení Božieho kráľovstva.

Mladá veriaca žena, žijúca niekoľko rokov v manželstve, hovorí: Keď známi hovoria, že každé manželstvo má svoje problémy, slabiny, že v každom je niečo, hovorila som si: To nie je pravda! My musíme byť iní, nám sa to nesmie stať. Ale aj do nášho manželstva začali prichádzať „cyklické krízy“, keď sa jeden chce utiahnuť do súkromia a nebyť chvíľu pre toho druhého, ale iba pre seba. Svet tieto problémy rieši rozvodom alebo túžbou vrátiť to partnerovi v dajakom dobrodružstve.

Moja neveriaca kamarátka rieši so mnou aj svoje delikátne veci. Žije už niekoľko rokov tak „nadivoko“. Istý čas sú spolu, potom sa rozídu, každý si ide za svojím „dobrodružstvom“, aby sa zas potom k sebe vrátili. Pred touto priateľkou som sa raz vyjadrila, že to s mužom už nevydržím a vari sa rozvediem. Bola som plná sebaľútosti a čakala som, že má táto neviazaná priateľka podporí, aj keď som to celkom tak nemyslela. A viete, ako zareagovala? Rozčúlene vyhlásila: Ako môžeš také niečo povedať? Ty si veriaca? Veď vy ste pre mňa jediná istota, že ešte existujú skutočné vzťahy a ozajstná láska. Keby ste sa aj vy rozviedli, tak to sa už naozaj nedá ničomu veriť. Ale ty predsa tieto hodnoty neuznávaš, namietala som zmätene. Svojmu priateľovi zahýbaš! Áno, ale veci môžu byť aj iné. Takí ako vy dvaja mi dávajú nádej. Prídem k vám, cítim tú pohodu a viem, že má zmysel to nevzdať a hľadať.

A žena dodáva: Spomenula som si na mudrcov z východu. Vydali sa na dlhú cestu, napriek tomu, že sami neboli Židia, spoznali význam a silu dieťaťa z Betlehema a vzdali mu česť. A potom odišli naspäť do svojej krajiny. Možno je medzi neveriacimi okolo nás množstvo „mudrcov“, ktorí žijú vo svojom pohanskom svete. Zdanlivo ich svojím príkladom neovplyvňujeme, ale v skutočnosti idú za nami ako za hviezdou. Nevedia ešte, čo to znamená, ale cítia, že pri tom musia byť. To je naše poslanie: byť hviezdou pohanom. Možno, že po stretnutí s Ježišom znova odídu, ale odídu už inou cestou.

Táto žena nám dáva odpoveď na otázku: Čo máme robiť? Ježiš to pekne vystihol: Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Buďme verní vo svojom životnom poslaní a v každodenných povinnostiach, každý tam, kde nás Kristus postavil, a tak napĺňajme slová apoštola Pavla: A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.