Všetci sme už dostali pozvanie na hostinu a väčšinou sme pozvanie prijali, najmä keď išlo o stretnutie s blízkymi ľuďmi. Tešili sme sa, že opäť uvidíme niekoho, s kým sme sa dlho nevideli alebo niekoho, kto nám pripomenie významné či vtipné udalosti z nášho života. A hoci sme možno spočiatku mali zmiešané pocity, napokon sme boli radi, že sme pozvanie prijali.

Už štvrtú nedeľu nás Božia Múdrosť pozýva na svoju hostinu a volá veľmi naliehavo: Poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! A ďalej vyzýva: Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Najnaliehavejšie pozvanie však zaznieva z Ježišových úst: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.

Povedzte sami: Kto by už odolal tomuto pozvaniu? A hoci táto otázka znie veľmi logicky, keď sa pozrieme okolo seba alebo aj na seba, vidíme, že mnohí ho odmietajú. Pritom toto pozvanie je viacnásobné.

V prvom rade je to pozvanie na prijatie darov Ducha Svätého. Veď sami uvážme: Aké množstvo darov a bohatstvo myšlienok sa nám ponúka zo stola Božieho slova? Nájdeme ešte niekde toľko povzbudenia ku konaniu dobra, k novej chuti do života, k pokoju srdca a posily pre každodenné kríže?

Ďalšie pozvanie je k stolu Božej lásky, kde sa nám ponúka sám Boží Syn. Áno, Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna. A jeho Syn hovorí: Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Vtedy, ale aj dnes, sa mnohí nechápavo pýtajú: Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?! Odpoveď je tá istá, ako na otázku: Ako môže dať dieťaťu otec a matka svoje telo? Oni ho skutočne dávajú, veď v tom je tajomstvo života. Ale pochopí to iba ten, kto opravdivo miluje. Aj Ježišov dar je darom lásky a nového života a dá sa porozumieť iba láskou. A napokon je tu aj tajomstvo smrti. Všetci cítime, ako nám vekom ubúdajú sily a ako nám postupne uniká život. Práve v takýchto chvíľach sa Ježiš k nám skláňa a hovorí: Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.

A hoci sú Ježišove výzvy jasné, koľkí často váhajú pristúpiť k svätej hostine? Zdržiava nás strach, škrupulozita, vedomie nehodnosti, ľudské ohľady, ľahostajnosť… Kvôli týmto našim nedostatkom Ježiš používa aj výstražné slová: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Sme teda postavení pred rozhodnutie: život alebo smrť. Je to tak, ako keď lekár povie ťažko chorému: Ak neprijmete tento liek, zomriete. Ježiš robí to isté, prihovára sa nám ako lekár našich duší a podáva nám liek nesmrteľnosti – účasť na svojom tele a krvi. Preto nám tak nástojčivo hovorí: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Tu sa nedá váhať, tu ide o záchranu nášho života!

Pýtate sa, čo robiť? Základ je uvažovať nad týmto nesmiernym a nekonečným Božím darom. Všimnime si úvahu istého konvertitu: Eucharistické spojenie je začiatkom večnej blaženosti. Prijímame toho istého Boha od ktorého máme ten istý život ako svätí v nebi. Oni ho vlastnia nazeraním a my vierou. Prijímaním ho vlastníme tak isto. Jedinou prekážkou, aby sme ho vlastnili ako blažení v nebi, sú naše hriechy a naša vlažnosť. A pokračuje: Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. A to je pravý život, lebo ten sa nekončí guľkou alebo atómovou bombou, ani rakovinou.

Čo dodať? Kto nechce dlho žiť? A k tomu ešte večne? Iste všetci! Preto prijmime pozvanie Ježiša Krista k jeho stolu. Už dnes!