Človek je stvorený pre pravdu, miluje ju a hľadá po celý život. Preto si vytvoril rozličné výskumné ústavy, v ktorých podporuje bádateľov v oblasti ľudskej činnosti a myslenia. Pozorne sleduje prácu učencov, vedcov a filozofov, ktorí majú jediný cieľ – nájsť pravdu a ukázať ju svetu v celej jej kráse. Aj my, v kontakte s ľuďmi, sa najviac bojíme klamstva a podvodu, lebo cítime, že na pravde závisí pokoj nášho srdca a naše šťastie. Preto sa snažíme preniknúť až do hĺbky srdca tým, s ktorými žijeme, aby sme ich poznali, mohli im veriť a spoľahnúť sa na nich.

V dnešnom evanjeliu zaznela Ježišova výčitka: Niektorí z vás neveria. A evanjelista Ján ju vzápätí vysvetľuje: Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí.

Buďme úprimní, že táto výčitka je adresovaná aj nám, lebo hoci si nahovárame, že milujeme pravdu a veríme v ňu, Kristovi, ktorý ju predniesol svetu, často neveríme. Je to preto, lebo jeho učenie pokoruje pýchu nášho rozumu a jeho prikázania sa priečia vášňam nášho srdca.

Človek, skôr ako uverí, chce vec vidieť a porozumieť jej. Tam však, kde ani vidieť, ani pochopiť nemôže, jeho rozum sa vzpiera viere. Vidíme to aj u apoštolov. Koľkých Ježišových zázrakov boli svedkami? Koľko uzdravení videli a koľko prejavov milosrdenstva počuli z Majstrových úst? A teraz, keď im hovorí o Eucharistii, keď im sľubuje svoje telo za pokrm a krv za nápoj, odvracajú sa pohoršení od neho so šomraním: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!

Ľudský duch sa nemení ani po tisícročiach a rovnako súdi až doteraz. Ježiš skrze Cirkev, ústami svojich služobníkov, hlása pravdy náboženstva a tiež sa u veriacich proti nim ozýva vzdorné slovo apoštolov: Tvrdá je to reč! A tak sa pýtajú: Ako uveriť v jedného Boha v troch osobách? Ako uveriť, že druhá Božská osoba, Ježiš Kristus, stal sa človekom? Ako uveriť, že voda vyliata na hlavu dieťaťa v mene Trojjediného Boha, zmýva z duše dedičný hriech? Ako uveriť, že keď si kľakneme pred kňaza, vyznáme sa z hriechov a prejavíme nad nimi ľútosť, stačí jeho slovo a Boh nám odpustí? Ako uveriť, že v malej bielej oblátke, v jednoduchom spôsobe chleba, prijímame do srdca živého Boha? A koľko je ešte takých právd a neprebádaných tajomstiev, proti ktorým sa búri náš rozum, a ktoré nechápeme, nerozumieme im, a preto im aj neveríme?!

Tak uvažujú tí, ktorí v rozume vidia zvrchovaného vládcu nad svetom, ktorí rozumu postavili oltáre a iné božstvo, okrem neho, neuznávajú. Na druhej strane treba povedať, že rozum je obdivuhodným Božím darom a je korunou, ktorou ľudského ducha korunovala Božia ruka. Ale pozor! Rozum má svoje hranice! Jeho svetlo siaha všade tam, kde siahajú hranice konečna, ale tam, kde začína nekonečno, rozum zhasína tak, ako vybledne mesiac, keď vyjde slnko. Rozum bol človeku daný, aby mu bol bezpečným vodcom v prirodzenom živote, ale tam, kde začína nadprirodzený život, kde vládne Boh, tam môže byť vodcom iba on sám. Svetlo viery je majákom rozumu, keď vniká do ríše, kde jeho sily nestačia, zjavená pravda je mu kompasom, aby nezblúdil vo svojej túžbe po pravde, po poznaní Boha a svojho vlastného cieľa.

Mnohým ľuďom uveriť Kristovým pravdám bráni pýcha, ale omnoho väčšiemu počtu bráni neustála a neúprosná výzva Ježiša po svätosti. Oni by aj radi verili v pravdy, v ktorých vyrastali a v kútiku srdca aj priznávajú, že viera a náboženstvo im chýba, ale problémom pre nich je prijať a stotožniť sa s Božími prikázaniami. Je im príjemné žiť v hriechu, boja sa ho zanechať a chlácholia sa mylným tvrdením, že sú od nich aj horší ľudia, žijú v iných časoch, ako ich rodičia alebo starí rodičia, lebo život, ktorý žijú, je dnes normálny a súvisí s dnešnou modernou dobou… Lenže pozor! Aj zjavené pravdy, aj Božie prikázania sú od Boha, a preto buď oboje prijmeme alebo zavrhneme!

Koľkí mladí ľudia pristupovali pravidelne k sviatostiam, zúčastňovali sa na živote farnosti, ale keď vyleteli z rodičovského hniezda, ich cesta k Bohu zarástla bodľačím, len preto, že hriešna vášeň im zapálila srdcia a opantala duše? Koľkí starci jednou nohou nad hrobom majú srdce tvrdšie, ako skala a nevykrešete z nich ani iskierku viery, ľútosti a lásky? Koľkí rodičia, ktorí by mali byť svetlom pre svoje deti, sú pre ne skôr pohoršením? Ako je možné, že tí, ktorí v mladosti stáli na strane Krista, dnes stoja proti nemu, ako jeho nepriatelia? Je to preto, lebo veľmi dobre vedia, že Ježiš odsudzuje podvod, pomstu, lož, pýchu, smilstvo, krádeže, cudzoložstvo a ich srdcia sú zneuctené týmito hriechmi.

Časy sa opakujú. Aj dnes Kristus vyčíta: Niektorí z vás neveria. Neveria preto, lebo keby verili, museli by podľa viery aj žiť. Nectia si kríž, lebo je pre nich živou výčitkou a večnou hrozbou. Až však spoznajú svoju biedu, až zažijú následky svojho poblúdenia, vrátia sa k Pánovi a uznajú, spolu s Petrom: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.

Našou úlohou je, aby sme na základe našej živej a žitej viery pomáhali týmto zblúdeným bratom a sestrám ku skorému návratu ku Kristovi, na jeho Božské srdce, do jeho otcovskej náruče…