Človek je hádavý tvor. Stačí málo a začína si brániť svoju pravdu alebo nepravdu krikom, nadávkami a ponižovaním druhého. Nie zbytočne naši predkovia tvrdili, že úspech má ten, kto má veľké ústa a široké lakte. A, bohužiaľ, mnohí za úspechom a kariérou neváhajú ísť doslova aj cez mŕtvoly. Preto sa týmto ľuďom radšej vyhneme z cesty a obídeme ich, aby sme sa s nimi nedostali do konfliktu.

Niet preto divu, že to ľudské sa prejavilo aj u apoštolov, keď sa pohádali, kto je medzi nimi prvý. A nebolo to iba raz. Podobná hádka vznikla aj vtedy, keď matka Zebedejových synov žiadala pre nich popredné miesto v nebeskom kráľovstve. Keď na Ježišovu otázku: O čom ste sa zhovárali cestou? Nedokázali odpovedať, urobil to za nich. Jeho slová nemali iba prorockého ducha, ale boli aj lekciou pokory: Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.

Jeho odpoveď ich ale nenadchla, lebo slovo slúžiť nikdy nebolo v kurze. Lenže evanjelium je revolúciou, je prehodnotením všetkých hodnôt. Slovo služobník v Ježišovom ponímaní sa netýka iba apoštolov, ich nástupcov – biskupov a kňazov… Hoci musíme s pokorou priznať, že v minulosti služobníci Cirkvi nevystupovali vždy ako služobníci všetkých. Pompa, nádhera, spory o kompetencie, boj o výnosné miesta, politika moci… to všetko nimi často zmietalo. A koľko utrpenia, vážnych obvinení voči Cirkvi, odpadu a nevery to stálo?! Po 2. vatikánskom koncile však Cirkev prechádza veľkou očistou a prichádza k novému poznaniu svojej úlohy vo svete. Ľudia túžia mať Cirkev a byť v Cirkvi, ktorá slúži, pomáha, potešuje… A služobník všetkých sa už netýka iba pápeža, biskupov a kňazov, ale aj kresťanského ľudu. Život každého kresťana má byť službou Bohu aj ľuďom.

Preto sa Ježiš pýta aj nás: O čom ste sa zhovárali cestou? O čom sme sa zhovárali cestou do chrámu? Tešili sme sa, že kráčame do Božieho domu? Prišli sme sem s ťarchou na duši, s trápením, s bolesťou, s túžbou načerpať nové sily? Alebo sme sem prišli kvôli niečomu, alebo niekomu inému? O čom sa budeme rozprávať cestou z kostola? O Božom slove? Alebo o tom, koho sme videli, čo mal oblečené, aký mal účes…?

Ježiš dáva apoštolom za príklad dieťa a vyzýva ich: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal. Prijať dieťa znamená pre Ježiša prijať jeho samého.

V istom kostole visela nástenka, ktorá bola venovaná rodičom a najmä nastávajúcim mamičkám. Slovom aj obrazom sa im prihováralo dieťa, ktoré malo prísť na svet, ale o ktorého narodení zatiaľ uvažujú. Takýmto ľuďom, ktorí uvažujú, či prijať alebo neprijať dieťa, však už ťažko patrí titul rodičia. Na nástenke bol práve nápis z dnešného evanjelia: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.

Zomrel starý kňaz, ktorý mal celý život na svojom pracovnom stole fotografiu matky. Bola už riadne ošúchaná, zožltnutá a vyšedivená. Bol jej 13. dieťaťom. Keď mal prísť na svet, lekár naliehal, aby sa rozhodla: jej život alebo život dieťaťa. Rozhodla sa pre život toho trinásteho. Hoci obaja prežili ťažký život, dožili sa vysokého veku. A keď sa niekto kňaza opýtal na jeho matku, vždy povedal: Mamička, vďaka, že ste ma chceli…!

O čom sa budeme rozprávať cestou z kostola? Zamyslime sa nad Božím slovom a učme sa pokore a službe, ku ktorej nás Ježiš dnešný deň vyzýva. A ďakujme pritom našim mamám, že nám dali život, lebo inak by sme ani do kostola, ani z kostola nekráčali… Ak naše mamičky žijú, povedzme im to a poďakujme sa, a ak nie, zastavme sa pri ich hrobe a tam sa poďakujme. Ozaj, kedy som naposledy navštívil moju matku, a keď už je na večnosti, kedy som bol naposledy na jej hrobe?