Podgurážení chlapi v krčme doberali Miša: Dokedy dovolíš svojej žene, aby ti rozkazovala? Vieš čo? Vypi si, choď domov, buchni päsťou do stola a skríkni: Tak kto je tu pánom! Mišo aj tak urobil. Ale keď skríkol, žena mu vylepila riadne zaucho a on sa už iba tichučko spýtal: A to sa už ani nemôžem opýtať? Tento úsmevný príbeh nastoľuje veľmi vážny problém prvých a posledných, pánov a sluhov. To nie je iba problém manželov alebo rodín, ale je to všeobecný problém medziľudských vzťahov. Nik nemá rád posledné miesto, lenže prvé miesto je iba jedno, a to platí v kráse, v športe, v bohatstve, v šikovnosti… Ako riešiť tento problém?

Túžba po prvenstve bola aj medzi apoštolmi, o čom svedčí aj dnešné evanjelium. Tiež sa dohadovali, kto je prvý, najvyšší, najbližší Ježišovi. Ježiš ich však poúča o pravom opaku: Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.

Ježiš chce riešiť ich problém, ich situáciu, lebo je to aj náš problém. Koľko ľudí napríklad v nedeľu navštívi náš kostol? Tisíc? Viac či menej? A kto je prvý v zbožnosti, vo svätosti, v láske k blížnym…? Verte, že pre kňaza, ktorý slúži svätú omšu, ste všetci prví, ste dôležití. A tak by tomu malo byť aj naopak. Každý človek, ktorý tu s vami sedí, mal by byť pre vás prvý. To chce Ježiš, aby sme si ctili jeden druhého, aby sme si prejavovali lásku a dokázali si poslúžiť.

Koľkokrát sa medzi sebou pohádajú manželia, susedia, súrodenci, spolupracovníci, spolužiaci… Ale keby si ľudia uvedomili, že nie sú prví, ale prvý je ten, s ktorým sa chcem pohádať, a preto ja ustúpim, úplne iné by boli naše vzťahy a spolunažívanie. Lebo buďme úprimní, že každý z nás by rád vládol iným, vnútil by im svoju pravdu a ukázal svoju moc. A toto správanie nás privádza do rozporov z čoho potom začínajú hádky, zvady, nenávisti…, ktoré sa ťahajú často dlhé desaťročia a trpia nimi aj viaceré generácie. A naopak, kde sa ľudia usilujú žiť tak, že priznajú tým druhým prvenstvo a úctu, lásku, porozumenie, nastoľujú poriadok, aký prebieha v Bohu. Kto je prvý pre nebeského Otca? Jeho Syn. A kto je prvý pre Božieho Syna? Jeho Otec. A z tejto ustavičnej Lásky vychádza Duch Svätý.

Keby sme aj my začali prežívať takýto model lásky, inak by sa žilo v našich rodinách, na pracoviskách, v školách, v činžiakoch, v mestách, aj v štáte. Pre otca a matku sú prvé deti, preto sa o ne starajú. Pre deti majú byť prví rodičia, preto im prejavujú úctu a lásku a v starobe pomoc a ochranu. Pre žiaka a študenta majú byť prví spolužiaci, pre zamestnanca kolegovia, a preto sa vyhýbajú ohovárkam, intrigám, falošnému donášaniu šéfom, sú ochotní pomôcť, poradiť, čím vlastne evanjelizujú. Ale ak sa nám nedarí evanjelizovať, hľadajme, kde je chyba. Máme tendenciu tvrdiť, že ľudia sú zlí, nezodpovední, povrchní, sebeckí… Lenže musíme sa pozrieť predovšetkým na seba a do seba! My, veriaci, poznáme model spolunažívania s inými, poznáme pravidlá, ktoré nám Ježiš zanechal, lenže nevieme alebo nechceme ich uskutočňovať. V gramatike platí, že prvá osoba som ja, ale ak v živote chceme byť šťastní, musíme gramatické pravidlo zmeniť a povedať, že prvá osoba si ty, on, ona…

Istý kazateľ začal svoj príhovor trochu nezvyčajným spôsobom. Vytiahol z vrecka bankovku. Pozrel sa na zhromaždených poslucháčov a spýtal sa: Kto by chcel túto bankovku? Takmer všetci sa prihlásili. Povedal: Dobre, jeden z vás ju dostane, ale najprv mi dovoľte, aby som s ňou spravil toto. Prstami ju začal húžvať tak intenzívne, že ostala veľmi pokrčená. Potom sa spýtal: Kto ju teraz chce? Znovu sa takmer všetci prihlásili. Tak ešte chvíľu vydržte, povedal kazateľ. Hodil pokrčenú bankovku na zem, šliapol na ňu s topánkou a šúchal chvíľu po zemi. Potom ju zdvihol – úplne pokrčenú a špinavú. A znovu sa spýtal: A kto chce teraz túto bankovku? Po tretí krát sa prihlásili tí istí. Vtedy im povedal: Moji drahí, teraz ste sa naučili veľmi cennú lekciu. Nevadí, čo som urobil s tou bankovkou, nevadí, že je pokrčená a špinavá, a to preto, lebo stále ma ešte svoju hodnotu. Mnohokrát v živote sa cítime rovnako ubití, „pokrčení“ nepríjemnými situáciami a krivdami, pošpinení vlastnými i cudzími hriechmi. Niekedy sa cítime priam bezcenní… No nech sa nám už v živote prihodí čokoľvek, pamätajme, že pred Bohom nikdy nestrácame svoju hodnotu. Pre Boha, či už sme čistí alebo špinaví, uhladení alebo „pokrčení“, pre Boha sme stále cenní…

Tak, ako sme cenní pre Boha, majú byť pre nás cenní aj naši blížni. Oni majú byť prví. A ak túžime po prvenstve my, musia nám ho prisúdiť iní. Peklo je o tom, že tam každý túži byť prvý a nevie poslúžiť iným. Keby to dokázal, vytvoril by im nebo.

Verím, že v tejto chvíli sme pochopili Boží životný štýl. Je to láska k druhým, ktorú musíme praktizovať aj my, vy aj ja. Učí nás tomu sám Ježiš: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.