Viete, akú farbu majú vaše oči? Modrú, čiernu, hnedú, sivú, zelenú? Každá farba je pekná, ale to nie je najdôležitejšie na očiach. Najdôležitejšie je, aby boli zdravé a dobre sme videli. Lebo, žiaľ, stretávame aj ľudí, ktorí nevidia, ktorí žijú v ustavičnej tme. Niektorí tak žijú od narodenia, iní od dajakého úrazu, ďalší zasa z choroby.

Za Ježišových čias bolo v Palestíne veľa nevidiacich. Jedného opisuje aj dnešné evanjelium. Možno keby Bartimej žil dnes, lekári by mu dokázali pomôcť. Lenže vtedy tá možnosť nebola, a čo je ešte horšie, ničomu sa nenaučil, a tak si nemohol zarábať na živobytie. Preto denne stával na kraji cesty a žobral. Z každodennej letargie ho však prebral hluk, ktorý okolo seba počul. Keď mu oznámili, že ide okolo Ježiš, chopil sa príležitosti a začal kričať: Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! A hoci ho iní okríkali, on nemohol mlčať. Ježiš ho zavolal k sebe a na otázku: ‚Čo chceš, aby som ti urobil?‘ jasne odpovedal: Rabboni, aby som videl! V tej chvíli mu vôbec nezáležalo na almužne, ani sa nehanbil, že ho mnohí okríkali, v tej chvíli túžil iba po jednom, po čom túžil celý život. Keď sa mu otvorili oči, prvou osobou, ktorú videl, bol Ježiš, preto s radosťou išiel za ním a cestou určite obdivoval všetko, čo videl.

Keby sme chceli Ježišov skutok zhrnúť do jednej vety, povedali by sme: Uzdravenie našich zmyslov. My dnes veľmi dobre vieme, že Kristus vracal zrak nevidiacim, sluch nepočujúcim, reč nemým, zdravé údy mrzákom… Možno v duchu sa spýtame, o čo by sme mali prosiť my, keď naše zmysly sú zdravé. Lenže fyzické zdravie ešte nie je všetko, potrebné je aj morálne zdravie, zdravie duše. Možno náš zrak je zdravý, ale nevidíme potreby blížnych. Náš sluch je tiež v poriadku, ale pritom nepočujeme volanie niekoho o pomoc. Aj ruky máme zdravé, ale sú lenivé do práce, a aj jazyk je v poriadku, lenže často z našich úst vychádzajú slová nie hodné veriaceho človeka.

Zmysly, ktoré nám dal Boh, sú jeho veľkým darom a častokrát ich nazývame oknami duše, lebo rozum cez ne poznáva svet. Ak by zmysly boli choré, ťažko by sme vedeli, čo sa okolo nás deje a podobali by sme sa tmavému domu bez okien. Lenže cez okná niekedy do našich domov vchádzajú nepríjemné zvuky, neslušné slová, zápach, dym… a vtedy ich zatvárame. Podobne treba hovoriť aj o zmysloch.

Zrak je asi najdôležitejší zo zmyslov. On nám umožňuje orientovať sa v priestore, čítať, písať… Lenže naše oči majú byť doširoka otvorené aj pre potreby iných. A keď ich nevidíme, mali by sme prosiť ako Bartimej o uzdravenie duchovného zraku.

Bez sluchu by sme sa iba ťažko dohovorili, nemohli by sme počúvať krásnu hudbu, spev vtákov… Mali by sme si však vedieť vyberať, čo budeme počúvať a zvažovať, čo budeme rozprávať. Veľmi dobre vieme, akú hlbokú ranu vie spôsobiť nerozvážne slovo a ako ťažko sa hojí.

Boh nám dal aj čuch a chuť, aby sme vedeli z darov prírody vyberať si to, čo je pre náš život dobré a prospešné. Tu je dôležité zamyslieť sa nad tým, ako si vážim zdravie, aká je moja strava, a ak mám zdravotné problémy, ako rešpektujem rady lekárov.

Koľko ochrnutých, podľa Písma vyschnutých rúk, Ježiš uzdravil? Koľko ľudí však aj dnes sa ťažko medzi nami pohybuje alebo ich iní vozia na invalidných vozíčkoch? Ježiš nás učí, aby sme mali s nimi súcit, vedeli im pomôcť v mestskej doprave, ponúkli im miesto na sedenie. Veď čo by za to dali, keby sa im vrátil cit a sila do ich ochabnutých údov?! A nezabúdajme, že raz do tejto skupiny ľudí môžeme patriť aj my.

Čo dodať na záver? Snáď iba niekoľko otázok: Ako si vážim svoje zmysly? Starám sa o ne? Chránim si ich? Užívam ich v zhode s rozumom a svedomím? Ako pristupujem k postihnutým ľuďom? Vidím v nich trpiaceho Krista a snažím sa im pomôcť, preukázať úctu a lásku?

Žili spolu už dvadsaťpäť rokov. Dôverovali si. Obaja boli atraktívni. Ona si bola istá, že je stále jeho láskou. On mal postavenie, kvôli ktorému začal viesť dvojaký život. Keď mal po päťdesiatke, dostali sa jej do rúk dôkazy o manželovej nevere. Psychicky to nezvládla. Z liečenia píše sesternici, ktorá je praktizujúcou katolíčkou list, s prosbou o radu a pomoc. V odpovedi čítala: Vidím riešenie. Prestaň krívať na dve strany. Raz navždy sa rozhodni pre Boha, nájdi si kňaza, ktorému otvoríš svoje srdce a počúvaj, čo ti povie. Poslúchla radu. Uzdravila sa, manželstvo sa obnovilo, ale odvtedy už nestavia svoju istotu na ľudských základoch. Našla Krista. Dnes vie, kde urobila chyby. Záleží jej už len na tom, aby so svojím mužom bola aj vo večnosti. Nevyčíta mu neveru, začala žiť znova a inak.

To je rada aj pre nás: Nájdi Krista! Otvor svoje srdce kňazovi a povedz mu o svojich chorých zmysloch. Nehanbime sa pred ním padnúť na kolená a cez neho volať: Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!