Keby som sa vás spýtal, čo si predstavujete pod pojmom nábožnosť, mnohí by odpovedali, že je to chodenie do kostola, modlitba, pristupovanie k sviatostiam a vykonávanie si rozličných pobožností. Iste všetci máme o človekovi, ktorý tak koná dojem, že je nábožný. Dnešný človek vníma nábožnosť ako vernosť v plnení si náboženských povinností.

Ježiš nám však cez dnešné evanjelium posúva nábožnosť ďalej. Vyjadruje to na príbehu chudobnej vdovy. Ježiš bol unavený z celodenného vyučovania a z rušných rozhovorov s farizejmi aj zákonníkmi, preto si sadol do chrámu, do nádvoria žien, oproti chrámovým pokladniciam a pozoroval ľudí, ktorí k nim prichádzali. Bolo ich trinásť. Dvanásť pre povinné príspevky (napr. na olej do lámp, na obetné drevo, kadidlo a iné bohoslužobné potreby...). Trinásta slúžila na ľubovoľné dary. Najskôr sa objavili farizeji. Doposiaľ stáli úplne vpredu v chráme, zahalení v dlhých oblekoch a dlho sa modlili. Keď prišli k pokladniciam vhodili tam veľkú sumu, veď „mali na to“. Potom však pristúpila k pokladniciam chudobná vdova, ktorá doposiaľ stála nenápadná v kúte chrámu a vhodila jeden kvadrant, teda dva haliere. Dala však všetko, čo mala. Oproti sumám, ktoré hádzali farizeji, to nebola žiadna hodnota. Ježiš si ju však všimol a povedal: Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie. Tým chcel naznačiť, že veľká láska urobí v Božích očiach významným aj malý dar, kým malá láska môže zmalicherniť aj veľmi veľkú cennosť.

Ježiš vyzdvihol zbožnosť onej neznámej vdovy. Chcel povedať, že veľkosť zbožnosti sa nikdy nemôže merať kvantitou ale kvalitou. Záleží na tom, s akým úmyslom chodievame do kostola, s akým srdcom sa modlievame, s akou túžbou a láskou prijímame sviatosti a s akou horlivosťou konáme pobožnosti. Ale to ešte nie je všetko. To je len tých dvanásť pokladníc. Trinástou pokladnicou je vzťah k našim blížnym. Ak si v teologickom slovníku nalistujeme výraz nábožnosť, zistíme, je to vzťah, ktorý spája príbuzných, priateľov a spojencov, je to náklonnosť, v ktorej je zahrnutá účinná a verná vzájomná pomoc. Teda k pravej nábožnosti patrí láska - obetavá láska. To je trinásta pokladnica a jej princíp je založený na Ježišových slovách: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Pokladnica na lásku je umiestnená všade tam, kde sa len pohneme. Sú ňou naši blížni so svojimi hmotnými aj duchovnými potrebami, ktorí čakajú na dva haliere našej kvalitnej lásky, ktorú im prejavíme z hĺbky srdca.

Nezabúdajme: dve dobre myslené slová, dva priateľské úsmevy v napätí, do ktorého sme sa dostali s blížnym - nie sú málo! Ani dva posledné unavené kroky, namierené k trpiacemu, alebo dva pokusy sústrediť sa na Boha v posledných dvoch minútach dňa plného namáhavých starostí. A koľko máme ešte v našom živote takýchto príležitostí dať Bohu svoje posledné dva haliere. Chápeme, že pravá nábožnosť sa musí odzrkadľovať v láske k blížnym a musí vychádzať z lásky k Bohu?

Tieto slová potvrdzuje aj príbeh zo života sv. Františka Assiského. Prišla k nemu chudobná vdova a prosila ho o pomoc. Čo by sme jej len mohli dať? – spýtal sa František brata Pietra. V celom dome nemáme nič a vôbec neviem, z čoho navarím. Jediný náš majetok je Biblia, z ktorej si ale denne čítame! – odpovedal Pietro. František si povzdychol a hovoril: Tak jej daj Bibliu, nech ju predá a bude mať na jedlo pre svoje deti. Určite sa Bohu viac páči, ak splníme, čo sa v nej prikazuje, než by sme si z nej len nábožne čítali.

Uvedomme si, že ak sa budeme na nábožnosť pozerať Ježišovými očami, ak bude pre nás znamenať nielen vzťah k Bohu, ale aj k ľuďom, potom budeme vedieť správne odpovedať, čo pre nás znamená viera. Snažme sa, aby sme Bohu dávali tak ako vdova, ktorá z toho čo mala, nič si nenechala pre seba. Boh nás jej príkladom uisťuje, že sa uspokojí aj s haliermi, ale iba v tom prípade, ak vyjadrujú naše všetko.