Možno sa vám stalo, že ste boli na dovolenke pri mori a stretli ste na pláži známeho človeka zo Slovenska. Bol to herec, alebo hudobník, alebo politik… Vy ste ho poznali z novinových stránok, poprípade z plagátov alebo televíznej obrazovky, ale on vás nepoznal. Podobnú situáciu zažívajú aj kňazi, keď ich občas pristavia ľudia a pýtajú sa, či si na nich pamätajú. Zabúdajú pritom, že kňaza pri oltári pozorujú stovky očí, ale pre neho nie je možné si zapamätať tváre všetkých ľudí, ktorí sú v kostole.

Podobnú situáciu môžeme zakúsiť aj voči Bohu. Aj my môžeme povedať, že Pána Boha poznáme z kostola, z modlitieb, zo sviatostí…, ale zároveň cítime, že k ozajstnému poznaniu treba ešte čosi. Treba si toho druhého vyvoliť za priateľa. Ježiš v dnešnom evanjeliu povedal: Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta kraja zeme až po kraj neba.

Boh si vyvolil každého z nás, kvôli čomu poslal na svet Syna a poveril ho, aby svet vykúpil. Lenže, akí sme my, ľudia? Božie vyvolenie, ktorého sa nám dostalo, každý nepotvrdí. To je tak, ako keď príde poštár s doporučeným listom. Dostaneme ho iba vtedy, keď sa preukážeme občianskym preukazom a prevzatie potvrdíme podpisom. Ak tak neurobíme, list sa vráti na poštu. Ak my, veriaci, nepotvrdíme svoje vyvolenie Bohom, tak z našej strany dá¬vame najavo, že ho odmietame. Potvrdenie urobíme vtedy, keď Boha milujeme a cez neho aj našich blížnych. My si nemôžeme Boha vyvoliť, ale môžeme potvrdiť naše vyvolenie Bohom. Ľudia nemajú život sami zo seba, ale je nám daný ako Boží dar. A v tomto živote sa rozhodujeme či potvrdíme Boha, ako svojho Stvoriteľa, ako toho, ktorý si nás vybral a vyvolil alebo si ho nebudeme všímať, čím však berieme na seba plnú zodpovednosť za svoju budúcnosť. Potvrdenie vyvolenia Bohom nás ale zaväzuje, aby sme boli schopní žiť taký život, ktorý je hodný kresťana. Odmietnutie vyvolenia Bohom nás vedie k sebectvu, k chaosu, k neláske… a v konečnom dôsledku k peklu.

Istý anglický spisovateľ napísal román, v ktorom rozpráva ako bude vyzerať život na zemi o sto rokov. Ľudia nebudú chcieť zomierať na nevyliečiteľné choroby, a preto každý, komu objavia takú chorobu, bude na dvadsaťpäť rokov zmrazený, aby potom, keď sa už vynájde patričný liek, bol rozmrazený a vyliečený. V románe nájdeme aj túto zaujímavú stať: V jedno pochmúrne ráno som zobral do ruky telefón, vytočil číslo môjho lekára a požiadal som o zmrazenie. Prišiel som do ordinácie a spýtal sa ma, kedy sa chcem vrátiť opäť do života. Povedal som, že o dvadsať rokov. Podpísal som formulár, ľahol som si a lekár začal do mňa pichať rôzne injekcie. Dýchal som čoraz pomalšie a kamsi som sa strácal… Keď som sa znova prebral po dvadsiatich rokoch, otvoril som oči a prvé, čo som vnímal, bol dážď padajúci na obločné tabule. Vošiel som do izby, kde bolo plno ľudí. Žena, ktorá ma medzi prvými vítala, bola moja dcéra. Opýtal som sa, kde je mama? Odpovedala, že si dala pred štyrmi rokmi pilulku na spanie a bude spať zimným spánkom ešte rok. Pýtam sa, kde má muža a brata? Vari v práci? Odpovedala, že oni pracujú iba dve hodiny denne ale musia sa povinne venovať športu, oddychu a zábave, lebo človek sa nesmie nudiť. Človek, ktorý to nedodrží, je prísne potrestaný. Sadol som si do zvláštneho kresla a vnuk ma upozornil, aby som sa nedotýkal tlači¬diel, lebo kreslo je katapultovacie. Ak by som stlačil horný gombík poletím do Londýna, ak stredný, do Paríža. Vošla dajaká slečna a na podnose niesla množstvo nápojov. Volal som na ňu, ale si ma ani nevšimla. Vnučka mi vysvetlila, že je to robot, naprogramovaný na celý deň. Pýtal som si telefón. Vnuk stlačil gombík a ozval sa lekár, ktorý bol na veľkej obrazovke, akoby stál predo mnou. Pán doktor, prosím, zmrazte ma naveky!

Spisovateľ takto krásne zobrazuje človeka, ktorý sa prebral v podmienkach, na ktoré nebol zvyknutý. Na tejto skutočnosti je založená aj večnosť. Na čo si navykneme na zemi, po tom budeme stále túžiť a nie je možné sa vo večnosti preorientovať inak. Ak si zvyknem napríklad na sebectvo, na neúctu a neochotu, nie je možné, aby sa vo večnosti stal zo mňa milujúci človek.

Ako kresťania máme právo na optimizmus, právo na vieru, že rozum, dobro a láska nakoniec medzi ľuďmi zvíťazia. Pán príde znovu na tento svet ako víťaz nad zlom, lebo ono síce vo svete víťazí, ale je to iba dočasné, iba na chvíľu. Na každom z nás záleží či víťazstvo dobra urýchlime alebo spomalíme. Potvrďme naše vyvolenie Bohom tým, že ho budeme vnímať ako svojho priateľa.