Starí ľudia hovorievali, že každá pesnička má svoj koniec. A naozaj, je to veľká pravda, lebo všetko v živote má svoj začiatok a má aj svoj koniec. Dnešnou nedeľou sa úradne končí vianočné obdobie. Z kostolov sa pomaly budú vytrácať vianočné stromy a betlehemy, hoci ako výzdoba môžu zostať až do Hromníc. Zabúda sa aj na darčeky a život v No¬vom roku začal pulzovať svojím nesviatočným rytmom.

Medzi Vianocami a dnešným dňom ubehlo iba niekoľko dní, ale v skutočnosti medzi narodením a krstom Ježiša prešli temer tri desaťročia. My však chceme prežiť každú veľkú udalosť z Ježišovho života každý rok, a tak je tomu aj s jeho krstom.

Z evanjelia dnešnej nedele vyplýva, že bol opradený viacerými zvláštnymi javmi, úkazmi a okolnosťami. Každú z nich by sme mohli použiť k dnešnému rozjímaniu, ale my chceme celkom vedome zostať pri slove KRST.

Bez ohľadu na to, aký bol Jánov krst, a aká je sviatosť nášho krstu, uvedomujeme si, že všetci sme raz boli niekde a niekým pokrstení. Väčšina v oblečení nemluvňaťa, a hoci sme ešte ani nevedeli, že žijeme, čosi sa odohralo v našej duši. Neskôr, keď sme začali používať rozum, mohla sa táto vnútorná skutočnosť začať prejavovať aj navonok. Apoštol Pavol Galaťanom to vystihuje takto: Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.

Ak by sme chceli túto myšlienku spresniť, museli by sme povedať, že náš život sa má pripodobňovať životu Ježiša Krista, na nás musí byť vidieť nejakým spôsobom, že sme veriaci. Naša práca, naše správanie, rodinný a spoločenský život, zmysel a cieľ života, to všetko musí niesť určitý kresťanský ráz a charakter, z ktorého iní vyčítajú, že čím vlastne sme. Dalo by sa to vyjadriť slovami: Správať sa a žiť po kresťansky. Ak by sme sa spod tohto zorného uhla zahľadeli na náš život, videli by sme, v koľkých veciach musí byť pokrstený človek iný, než tí ostatní.

Ježiš k tomu dodáva: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. Náš kresťanský život má byť pre iných výzvou a pomôckou, ako sa dostať k Bohu, ako ho poznať, osláviť a zblížiť sa s ním. Stojíme tu pred akýmsi dôkazom Boha pomocou pekného kresťanského života. Možno nám to ani nikdy neprišlo na myseľ, že práve náš život, môj život, môže niekoho k Bohu priviesť, ale ho aj od Boha vzdialiť a utvrdiť v nevere. Často totiž počúvame poznámky, ako niekto síce chodí do kostola, aj sa modlieva, aj vyznáva vieru, ale na druhej strane robí veci, ktoré sa hlboko protivia zásadám Desatora, princípom lásky, miernosti a spravodlivosti. Z toho pre nás plynie, že ak mám byť takýmto kresťanom, potom nebudem veriacim človekom. A to je úplne prevrátená logika, lebo kresťanstvo nepozná iba zložené ruky a kostol, ale očakáva, že to, čo v modlitbe získam, prenesiem do konkrétneho života.

Spisovateľka Kossaková v historickom románe Bez zbrane opisuje obdobie križiackych vojen, aj jednu veľmi nevydarenú výpravu križiacku výpravu, ktorú veľmi silne ovplyvnil život jedného biedneho človeka. My ho dnes poznáme pod menom František Assiský. Keď sultán v Egypte porazil kresťanské vojsko a mal pred sebou pokoreného európskeho kresťanského kráľa, vtedy si zaspomínal na stretnutie so svätým Františkom a povedal: Kráľu, len kvôli nemu, jedinému kresťanovi, ktorého som v živote stretol, v ktorého dobrotu verím, som tebe aj všetkým kresťanským zajatcom ochotný darovať život.

Položme si vážne otázku: Môže môj život niekomu pripomenúť Boha a priviesť ho k viere? Som pre kresťanstvo a vieru v Boha brzdou pre iných alebo pohonnou hmotou? Je môj život dôkazom pre Boha alebo proti nemu?

Prosme dnes, keď si pripomíname aj svoj vlastný krst, aby sme boli tými, ktorí sa snažia napodobňovať Kristov život, aby aj o nás platili slová egyptského kráľa, že ľudia uveria v našu dobrotu.