Každé mesto a dedina majú svoje smetiská, na ktoré vozia zbytočné veci. Na smetiskách majú všetky veci spoločné to, že ich už nikto nepotrebuje. V ľudskej spoločnosti nemáme smetisko, ale sám človek sa môže odsúdiť na smetisko, keď sa stane pre druhých zbytočným, a to tým, že bude žiť izolovane, sebestačne, len a len pre seba. Človeku možno poradiť, čo má robiť, aby sa odtiaľ dostal. Musí urobiť niečo také, aby ho druhí začali potrebovať. Pre človeka platí: Odstráň zo svojho života sebalásku, začni byť potrebným pre druhých a rob tak, aby sa iní z teba tešili!

Predbiehanie sa v tom, aby sa druhý zo mňa tešil, je v Božej rodine. Boh nie je sebecká bytosť, on je spoločen¬stvo Otca a Syna v Duchu Svätom. Otec stráca svoju dôležitosť v sebe tým, že svoju dôležitosť vidí v Synovi. Preto Ježiš hovorí: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Pričom však Ježiš svoju dôležitosť vidí v službe Otcovi: Nezostúpil som z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! Ježiš zabúda na seba, stráca svoju dôležitosť, lebo všetkým v jeho živote je Otec. To, že Otec zabúda na seba a myslí jedine na Syna, že Syn stráca svoju sebestačnosť a je šťastný len v Otcovi, tento ich vzájomný dych túžby jeden po druhom, je Duch Svätý.

Možno sa v duchu opýtame, čo my z toho máme, že Boh tak nádherne žije? Bohu veľmi záleží na tom, aby nebol pre ľudí zbytočný, veď pre nich všetko urobil, ba svoju Lásku, svojho Syna im dal: Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. A zmŕtvychvstalý Pán svojim učeníkom hovorí: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. A do tohto krásneho spoločenstva, ktoré je tvorené Láskou – Duchom Svätým, chce Boh prijať človeka, lebo ho potrebuje.

Záleží však aj človeku na Bohu? Koľkí naši súčasníci žijú v takej situácii, že Boha doslova odkladajú, pričom používajú rozličné výhovorky: Som mladý… zdravý… mám vzdelanie… dobrú prácu… netreba sa Bohom príliš chváliť… je to vnútorná, osobná vec každého človeka… ani do kostola sa mi príliš nedarí chodiť… tak akurát raz, dvakrát do roka… idem vtedy aj na spoveď… to aby mama videla, aký som zbožný, keď ju po polroku pôjdem navštíviť do našej dedinky… Bože, veď ty vieš, že to nejde… Je to veľká odvaha, odsunúť Boha ako nepotrebnú vec! Lebo ak my ho odsunieme zo života, bude nás on potrebovať? Príjme nás v hodine smrti do svojej rodiny, keď sme ju celý život nepotrebovali a odmietali? Nedá nás na svoje smetisko nepotrebností? To je peklo! Ono je tým hrozné, že človek v ňom je „dôležitý“ svojou nepotrebnosťou, nik oň nemá záujem, dokonca ani Boh!

Existuje iba jediné východisko z odlúčenosti – zmierenie sa s Bohom. Lebo keď nám Boh dáva najavo, že nás potrebuje, my zostane chladní a nevšímaví? Nebol by to nevďak? Čo teda treba urobiť? Snažiť sa byť človekom, ktorý svojou dobrotou dokáže druhého prekvapiť. A to je v silách každého z nás. Všímať si druhých, aj to je každý schopný dokázať! Naučiť sa ďakovať v modlitbe nielen za to, že ma Boh potrebuje, ale aj prosiť za to, aby sme my boli užitoční iným ľuďom. Tým dáme najavo, že veriaci je ten, kto potrebuje Boha aj človeka a tým napodobňuje život Najsvätejšej Trojice: Syn potrebuje Otca, Otec potrebuje Syna, vo vzájomnej láske v Duchu Svätom. A Boh potrebuje človeka. Takým spôsobom život Trojjediného Boha cez Ducha Svätého prichádza do nášho, do môjho života.

V Katanii roku 304 mučili pre kresťanskú vieru diakona Eupliusa. Pohanský sudca, ktorý sa prizeral na ukrutné týranie mučeníka, povedal: Nešťastný človeče, klaňaj sa našim bohom. Vyznaj Marsa, Apolóna… Zomierajúci mučeník povedal: Klaniam sa Otcu, i Synu, i Duchu Svätému.

Jeho vyznanie musí byť aj naším vyznaním. V tejto viere si žiadame žiť aj zomrieť. Túto vieru potvrďme tým, že budeme potrebovať aj Boha, aj ľudí.