Počas cirkevného roka sú niektoré sviatky, ktoré prežívame akosi intenzívnejšie a v určitom posvätnom ovzduší. Medzi ne zaraďujeme aj dnešný sviatok. Vy starší si pamätáte ako veriaci do kostolov prinášali haluze z lipy a zdobili ich alebo si vykonávali púte do niektorých mariánskych chrámov, napríklad do Šaštína. Tam využili príležitosť meditovať, prijať sviatosť zmierenia, zakúpiť si náboženské predmety, ale aj stretnúť sa so známymi ľuďmi a v príjemnom prostredí sa porozprávať.

Texty dnešnej svätej omše nás informujú o udalostiach, ktoré sa odohrali na 50. deň po Ježišovom vzkriesení. Tento deň sa často nazýva aj narodeninami Cirkvi, pokladá sa za zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela a za počiatok novej etapy Cirkvi. Obrazy, ktoré nám predkladá Písmo, sú naozaj veľkolepé: Jeruzalemom, akoby prehrmela mimoriadna búrka, nad hlavami apoštolov boli vidieť plamene, k miestu zoslania sa zbiehajú davy ľudí a každý rozumie reči apoštolov, hoci sú z rôznych národov. Mizne strach, nerozhodnosť a Ježišovo dielo sa rýchle začína šíriť po svete.

Kardinál Suenens napísal po II. vatikánskom koncile obsiahle dielo s názvom Nové Turíce, v ktorom pripomenul silu, veľkosť a účinky Ducha Svätého. Mnohým sa zdalo, že prišiel s novým objavom. Bolo to však zdanie, lebo poukázal iba na to, čo v kresťanstve je a na čo kresťania, na svoju škodu aj škodu Cirkvi, priebehom dejín zabudli.

Nechceme dnes uvažovať o sile Ducha Svätého, ktorá preniká tajomné dejiny Cirkvi a cez dve tisícročia ju vedie, ale chceme upriamiť našu pozornosť na pôsobenie Ducha Svätého v našom vlastnom, osobnom živote. Veď táto prítomnosť sa nám zdôrazňuje pri prijímaní každej sviatosti, osobitne však pri sviatosti birmovania. Preto nie bez vážneho dôvodu napísal apoštol Pavol: A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Nechceme sa zapodievať ani myšlienkou posvätnosti a dôstojnosti človeka a jeho tela, ale chceme pozornosť upriamiť na skutočnosť, ktorú každý z nás občas prežíva v rozličnej intenzite – pocit totálnej osamelosti a opustenosti.

Napriek tomu, že ľudský pokrok nás denno-denne udivuje novými a novými objavmi, nepodarilo sa mu však zblížiť ľudí. Prežívame svoje životy na spôsob Robinsona, stroskotaného na pustom ostrove, sme z toho nešťastní a trápi nás to. Akoby na nás padla kliatba babylonskej veže, jeden druhému nerozumieme, jeden od druhého utekáme… Pocit a skutočnosť samoty patria medzi najväčšie bremená, ktoré nesieme. Keď niekto vážne povie: Ja už nikoho nemám, to nie je maličkosť, ale tragédia. Nemyslím na vonkajšiu osamelosť, ktorú sa usilujú s menším-väčším úspechom riešiť rozličné sociálne ustanovizne, ale myslím vnútornú osamelosť, keď človek žije medzi ľuďmi. Po materiálnej stránke má, čo potrebuje, ale vidí a cíti, ako tí najbližší sú ďaleko od neho, nerozumejú mu, nechápu ho alebo nemajú o neho vôbec záujem. Zdá sa, že niekedy je človek blízko volaniu Ježiša na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Pritom realita je úplne iná. Pozdrav kňaza, ktorý tak často zaznieva v liturgii: Pán s vami, nie je len želaním, ale aj konštatovaním a pripomienkou. Boh je s nami a to je Duch Svätý. Mali by sme preto, hoci v určitej obmene, počuť Ježišovu výčitku: Čo sa bojíte, vy maloverní?! Myslíte, že stratila realitu Ježišova veta a prísľub: A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás!?

Premiestnime tieto pravdy do nášho každodenného života. Ležíš v chorobe sám, opustený, ubolený a nik sa na teba ani neobzrie. Ty však vieš, že nie si sám, lebo je s tebou Duch Svätý. Opustil ťa manžel, manželka, deti… a bývaš osamotený kdesi na okraji sídliska. Nikto ti nezavolá, neemailuje, neesemeskuje… a ty sa cítiš neskutočne sám. Začínaš byť uzavretý, nevrlý, vylievaš si zlosť na deťoch, hrajúcich sa pred domom alebo na spolucestujúcich v električke a tento stav sa pomaly stáva súčasťou tvojej povahy. Vlastne už ani nedokážeš s nikým komunikovať a vyhýbaš sa ľuďom. Ale vedz, že nie si sám. Možno ti naskočí slovo ťažký hriech, ktorý trhá kontakt s Bohom, lenže ani pokánie by si nedokázal, keby ťa celkom zanechal Duch Svätý. Ale on to nikdy neurobí, lebo vždy hľadá spôsob, ako sa ti prihovoriť. Raz je to cez človeka, inokedy cez premýšľanie, čítanie Písma, dajakú udalosť, správy v televízii, SMS správu…

Duchovný spisovateľ Hermann Jeckel uvádza, že utečenci z Číny do Hongkongu na otázku, prečo utiekli, odpovedali: V Číne sme trpeli strašnou samotou. Spomínali nám ustavične kolektív, spoločenstvo a komunizmus, ale tam nebolo možné prežívať spoločenstvo, lebo tam vládlo ustavičné podozrievanie a strach z iných. Preto sme žili ako izolované indivídua, a to sa nedalo vydržať. Ich slová potvrdzuje aj známy viedenský psychológ Viktor Emanuel Frankl, keď píše, že človek, ktorý žije opustený a nemá okolo seba nikoho, často upadá do neurózy. Jej odborný názov je vákuová neuróza a v takejto neuróze sa páchajú samovraždy. Tieto slová zasa potvrdzuje jezuitský profesor Anton Koch, ktorý uvádza, že v Berlíne sa mladý muž dal roztrhať náložou dynamitu. V jeho byte našli list, ktorý po sebe zanechal, a v ktorom je uvedená príčina jeho samovraždy týmito slovami: Strašná opustenosť uprostred miliónového mesta ma dohnala až k samovražde.

V básnickom hymne pred evanjeliom sme dnes počuli: Príď k nám, Otče chudobných, Darca darov sľúbených, svetlo srdca bôľneho. Tešiteľ si najlepší, ó, hosť duše najsladší, ty sladké občerstvenie. Očisť, čo je skalené, zavlaž, čo je znavené, uzdrav, čo je zranené. Ohni, čo je stŕpnuté, zohrej, čo je skrehnuté, naprav, čo je zblúdené…

Ide nám o Nové Turíce vo svete. Tie však musia začať v nás, pevným presvedčením, že v mojej duši prebýva Duch Svätý a nenecháva ma samého.