Istý starý muž spomínal, že keď bol malý chlapec, veľmi rád chodieval s otcom kosiť trávu. Keď prišli na lúku a on odkiaľsi počul štebot, vedel, že kdesi je hniezdo. Tešilo ho pozerať sa na malé otvorené zobáčiky a počúvať piskot vtáčatiek. Raz sa odvážil jedno zobrať do ruky. Neustále cítil, ako malému vtáčatku bilo srdiečko. Keď ho zbadal otec, vyhrešil ho a spýtal sa, prečo ho trápi. On na to, že ho netrápi, ale má ho rád. No otec ho zaskočil: Veď vidíš, že sa bojí. Veľmi pišťalo a buchot jeho srdiečka naznačoval, že má naozaj strach. O chvíľu priletela jeho mama a prestrašený piskot prestal. Mame rozumelo, lebo bola z rodu vtáčat.

Zoberme si toto prirovnanie na našu životnú situáciu. Aj nám chce pomôcť vznešená bytosť Boha. Boh je duch a každý jeho priamy prejav na človeka by sa stretol s nepochopením. Podobne ako v prípade chlapca a vtáčika. Nerozumeli by sme priamemu prejavu Boha. Bohu však na nás tak veľmi záleží, a tak veľmi chce, aby mu človek rozumel, že urobil to, za čo si zasluhuje našu stálu vďačnosť. Poslal medzi ľudí svojho jediného Syna, svoju lásku, aby pochopili a porozumeli, aký je. Vôbec však netvrdím, že máme na to dosť bystré hlavy, lebo aj keď mnohí majú vysoký inteligenčný kvocient, ľudskou logikou nemožno Boha chápať. Je to možné jedine ľudskou láskou, ktorá má veľkú poznávaciu schopnosť. Jedným dychom však treba dodať, že ani rozum nie je zbytočný, lebo práve on pripravuje priestor pre lásku. Chápať srdcom je najkrajšie medziľudské poznávanie, ktoré dovoľuje človeku poznávať Boha v pozemských podmienkach. Tým ho prijmeme do svojho života za osobného priateľa a bude aj pre nás platiť výrok evanjelia: Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. Keď prijmeme Ježiša do svojho života, za svojho osobného priateľa, tak on spôsobí, že budeme vtiahnutí do života Najsvätejšej Trojice, ako deti Boha. Ježiš chce, aby sme túto skutočnosť pochopili, ale nie logikou rozumu, ale vzťahom lásky. To je cesta, ktorú prišiel Ježiš oznámiť pravdu aj mne. Rozumiem tejto reči Boha?

Bol Štedrý deň. Žena s deťmi sa chystali na polnočnú a zavolala aj muža, ktorý bol vo viere veľmi vlažný. Dúfala, že aspoň na Vianoce s nimi pôjde. Zmýlila sa však, lebo reakcia manžela bola: Čo by som tam robil? To je dobré pre teba. Ja ti neberiem radosť z polnočnej. Zober aj deti, budú mať peknú spomienku na vianočnú idylku. Ja som na to už veľký… Skúšala to však znova: Poď, možno pochopíš, čo Boh pre teba urobil. Muž sa nedal obmäkčiť. Sadol si do kresla, prepínal televízne stanice a zapálil si cigaretu. Žena s deťmi odišli, keď v tom počuje buchot na okno. Zadivil sa, kto to môže byť v takú neskorú hodinu. Odtiahol záves a pozerá – poštové holuby. Tak rád má holuby! Napadlo ho, že asi sa vracajú k pánovi a prikvačila ich víchrica a tuhá zima. Uvažuje, ako im pomôcť. Zaháňal ich do šopy, kde si môžu zachrániť životy. Oni však neustále prilietajú a ďobú do skla. Ako tak rozmýšľal, ako im pomôcť napadlo ho: Čo to rozprávala žena? Čo Boh urobil pre mňa? Ak by som ja chcel pomôcť holubom, musel by som sa stať holubom a v ich reči im povedať: Jediná vaša záchrana je odletieť od okna do šopy, lebo zamrznete. A vlastne tak isto koná aj Boh. Ak chcel človeku pomôcť, musel sa stať človekom, aby sme my, aj ja, porozumeli tomu, kde je naša záchrana. Žena má možno pravdu… Zobral si šál, kabát, baranicu a kráčal na polnočnú…

Poviete si: Stalo sa to? Nestalo? Nielen holuby potrebujú záchranu, ale aj my! O mojej záchrane Pán hovorí zrozumiteľnou rečou. Že to myslel vážne, potvrdil svojím 33-ročným svedectvom života a nakoniec aj smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Vtedy všetci jeho priatelia spod kríža utiekli. Ale kto z vás vysvetlí, že muži, ktorí utiekli od Krista o 40 dní slobodne prichádzajú pred židovskú veľradu a rozprávajú o ňom? Kto vysvetlí túto zmenu poznania, ktorú zažili so Zmŕtvychvstalým? Jasne hovorili: Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.

Apoštoli a po nich ďalšie generácie spoznali, čo znamená byť Božím dieťaťom, aká hodnota je byť vtiahnutý do života Najsvätejšej Trojice. Túto skutočnosť nám majú pomôcť pochopiť aj Vianoce. Nie rozumom, ale prijatím Krista za svojho osobného priateľa. Nemal by som byť Bohu vďačný, že toľko urobil pre to, aby som mu porozumel? Nemal by som sa snažiť pochopiť, aký je jediný možný spôsob mojej záchrany? Boh chce, aby som večne žil.

Preto aj pri tejto vianočnej svätej omši si navzájom želajme, aby sme prijali Ježiša ako záchrancu nášho pozemského života a ako darcu nášho nebeského života.