Kontakt
2. veľkonočná nedeľa – rok C
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
Jn 20, 19- 31
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Všetci cítime pravdivosť slov: Bojovať proti sebe, je najväčší boj, ale premôcť sám seba, je najväčšie víťazstvo. Najväčším víťazstvom je zdolávať svoje chyby, omyly, nedostatky…
Dnešné evanjelium hovorí o apoštoli Tomášovi, ktorý tiež dosiahol najväčšie víťazstvo tým, že prekonal svoj omyl. Mal mylné presvedčenie, že Ježiš je smrťou na kríži porazený a domnieval sa, že nerobil dobre, keď mu veril. Pán sa však ujal tohto pochybujúceho učeníka, ukázal sa mu ako zmŕtvychvstalý víťaz a vtedy Tomáš uznal svoju porážku, Doznal, že nekonal správne, keď pochyboval aj napriek tomu, že ostatní učeníci mu hovorili: Videli sme Pána.
Porážka však Tomáša nezlomila, ale naopak. Urobila ho pevnejším vo viere, odhodlanejším vyznávať svojho Majstra a ohlasovať ho, ako zmŕtvychvstalého. Od tej chvíle mu úplne patril, nectil ho už iba ako priateľa, ale aj ako Boha, ba ešte viac, ako svojho Boha a Pána. On bol vôbec prvým z apoštolov, ktorý nazval Ježiša Bohom.
Aj my sa často podobáme pochybujúcemu Tomášovi, často uvažujeme či je správne, keď sme veriaci, veď Boha nikto nikdy nevidel. Pri pohľade na dnešný svet máme dojem, že lepšie sa darí neveriacim ľuďom, práve preto, že nemusia sa riadiť Božími, cirkevnými, morálnymi aj mravnými zákonmi. Práve v týchto pochybnostiach sa nás Pán ujíma, pobáda nás k viere a k uvažovaniu. Veď už tým, že máme život, je to pre nás výzva, aby sme hľadali, od koho pochádzame, kam smerujeme, a tak uznali Boha za svojho pôvodcu, aj za konečnú stanicu nášho života.
Znázornime si to na bájke. Raz sa podarilo prepojiť dva počítače tak, že sa začali spolu rozprávať. Prvý, nazvime ho starší model, sa prihovoril druhému, nazvime ho novší typ: Počúvaj, veríš v človeka? On na to: Samozrejme, že nie, je to iba výmysel starých a málo výkonných počítačov, ktoré iba počítali a riešili problémy. A keďže nevedeli, pre koho to robia, vymysleli im naši predkovia vyššiu, nadradenú bytosť, aby pre ňu pracovali. Tieto počítače tvrdili, že ich stvoril človek. A starší model na to: Ale ja verím v človeka, lebo keby nás nevytvoril, ako by sme si vysvetlili našu existenciu? Novší typ sa zasmial a krútiac hlavou oponoval: Hlúposti! My sme tu predsa vďaka vývojovému procesu. Veď aj ty nie si tak dobre vyvinutý, ako ja. Tvoja viera v človeka, je iba rozprávka. Starší oponoval: Ale ja mám dosť dôvodov, aby som veril v človeka. Ja som dokonca s ním v spojení. Každý deň od neho dostávam správy a príkazy a vidím, že dokáže viac, ako ja. Bez jeho rozkazu by som nevedel, čo mám robiť. Vysvetli mi, akoby som sa mohol rozprávať s niekým, kto neexistuje? Druhý ho počúval a napokon poznamenal: Možno si to namýšľaš. Hovor, čo chceš, ja v človeka nikdy veriť nebudem, nikto ma nepresvedčí, že… Zrazu však nastalo ticho, celá miestnosť sa ponorila do tmy, lebo upratovačka zavadila nohou o elektrický kábel a vytiahla ho zo zástrčky.
Táto bájka pekne ukazuje na myslenie niektorých ľudí. Ani ateista, ani kresťan, nemôžu jeden druhému dokázať, že Boh existuje alebo neexistuje. Ateista verí, že nie, kresťan verí, že existuje. Takýto pohľad máme ale iba vtedy, keď týchto ľudí pozorujeme zvonka. Rozdiel medzi nimi je totiž omnoho väčší. Neveriaci stojí pred úlohou pochopiť svoj život bez Boha, o čo sa snažia napríklad niektorí filozofi. Z nejedného však vanie smútok, lebo priznáva, že človek neraz žije napriek tomu, aby o život stál, je akoby odsúdený na život a chorý na smrť. Kresťan, naopak, vie, že vďaka viere v Boha pociťuje jeho prejavy lásky, milosrdenstva, zhovievavosti, dobroty a spravodlivosti. Verí, že jeho životu dáva Boh zmysel a vie, že sa denno-denne môže s ním spájať v modlitbe, vo Svätom písme,
vo sviatostiach, v blížnych, a tak s ním môže viesť neustály dialóg.
Veďme radi s Bohom pravidelný dialóg a potom budeme vnímať vieru ako výhodu svojho života, ktorý bude zhodný s Tomášovým vyznaním: Pán môj a Boh môj!
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
