Koľkokrát počujeme túto vetu: Ten má ale šťastie! Vyslovuje sa o ľuďoch, ktorí niečo vyhrali, o študentoch, ktorí spravili skúšku, a ani sa veľa neučili, o tých, ktorým sa v niečom veľmi darilo… Slovíčko šťastie sme si zvykli bežne používať.

Preto nás ani neprekvapí, že toto slovo používa aj Alžbeta v súvislosti s Pannou Máriou: Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Slovo zaslúžila, môžeme zmeniť aj na slovo šťastie. Tá veta by potom mohla znieť: Mám ja ale šťastie, že matka môjho Pána prichádza ku mne!

Čo je pre Alžbetu šťastím? Dobre si uvedomila, akú obetu Mária priniesla. Putovala z Nazareta do mestečka Ain-Karim, vzdialeného asi 130 km, čo znamenalo 4–5 dní pešej chôdze. Svojej príbuznej chcela oznámiť radostnú novinu, že bude matkou, ktorá porodí sľúbeného Mesiáša. Zároveň jej chcela pomôcť, lebo od anjela sa dozvedela, že aj Alžbeta je v požehnanom stave, ale na svoj vek bude potrebovať pomoc. Tu sa prejavuje Máriina láskavosť, pokora a viera. Pritom si iste uvedomovala, že z milosti Božej je významnou ženou, ktorá nosí pod srdcom samého Boha a jej dieťa sa nenarodí ako mrzák, nešťastný, malý a zabudnutý človek ale ten, kvôli ktorému ju budú blahoslaviť všetky pokolenia.

Možno nás napadne myšlienka, či aj my sme v niečom Márii podobní. Predstavte si, že sme! Aj v našom srdci sa môže v Eucharistii denno-denne rodiť Ježiš Kristus. Z toho dôvodu sme ho povinní ohlasovať a propagovať jeho lásku. Veď apoštol Pavol neustále opakoval: Láska nikdy nezanikne… Láska je naším najväčším tromfom, naším poznávacím znamením. Len si spomeňme na prvých kresťanov, aké krásne svedectvo vydávali pred pohanmi, ktorí o nich hovorievali: Hľa, ako sa milujú!

Aká je moja láska? Ako často dovolím Ježišovi sa narodiť v mojom srdci? Uvedomujem si, že bez Boha by bolo prázdne? Uvedomujem si, že keď by som ho ťažkým hriechom vyhnal, nasťahuje sa doň diabol?

Don Bosko sa jedného dňa vracal domov. Prechádzal okolo kostola zasväteného Najsvätejšej Trojici a pri kostole videl postávať neogabaného výrastka. Spýtal sa ho:

– Kto si?

– A čo vás do toho? A kto ste vy?

– Som kňaz, ktorý má rád mladých. Zhromažďujem ich po nedeliach blízko rieky Dory do útulku. Tam sa zabá¬vame a rozprávame. Som Don Bosko. Ja som sa ti predstavil, teraz to urob ty.

Chalan odpovedal:

– Som chudobný mladík, nemám otca, ani matku, ani prácu.

A Don Bosko na to:

– Neboj sa, ja ti pomôžem. Príď v nedeľu, porozprávame sa, zabavíme, niečo zjeme a nájdem ti prácu.

– To nie je pravda!

– Ale je, vybral mincu a strčil ju mladíkovi do vrecka.

Ten ju vytiahol, pochybovačne sa na ňu pozrel a povedal:

– Isto prídem, ak nie, môžete ma nazvať luhárom!

Prišiel. Napokon do oratória chodieval pravidelne, až sa stal kňazom.

Vidíte, čo dokáže láska! Dovoľme Ježišovi, aby sa narodil v našich srdciach, lebo iba vtedy bude môcť robiť cez nás veľké skutky. Vtedy budeme podobní Márii, ktorá ako verná Pánova služobnica prijala večné slovo do svojho srdca a života.

Prajem nám, aby sme počas vianočných sviatkov všetci spoločne volali: „Pane, skadiaľ máme to šťastie, že prichá¬dzaš k nám!?“ A prajem nám, aby sme dostali od Pána tú najkrajšiu odpoveď: „Prichádzam preto, lebo ste moji…“