Sme radi, keď nás niekto potrebuje a pozýva k spolupráci. Boh tiež volá každého z nás, aby vo svete ohlasoval a uskutočňoval jeho plán. V tomto zmysle môžeme povedať, že nás Boh potrebuje, že sme preň dôležití.

Dnešné čítania zo Svätého písma nám pripomínajú dve povolania. Povolanie Izaiáša za proroka a povolanie Petra za apoštola. Silu povolania si uvedomuje aj Pavol, ktorý Korinťanom píše: Veď ja som najmenší z apoštolov. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna.

Dokonca ani Ježiš nepôsobil sám, ale zhromaždil okolo seba spolupracovníkov. Nielenže potreboval ich pomoc, ale ich prijal do svojej školy, aby sa učili, ako majú pokračovať v diele spásy, keď fyzicky opustí tento svet. Pomoc, ktorú apoštoli Ježišovi preukázali, bola často iba symbolická, ale pre šírenie Božieho kráľovstva dôležitá. Dnes sme počuli, ako požiadal Petra, aby trocha odrazil lodičku od brehu, aby ho ľudia mohli lepšie počuť. Inokedy apoštolov vyzval, aby nakŕmili ľudí a z tých málo potravín, ktoré mali, zázračne nasýtil zástupy. Po skončení trojročnej školy však tieto maličkosti prerástli v najväčší príkaz: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.

Ježiš je činný aj dnes, aj keď sa nám možno zdá, že v našom svete je Božia vec malá a slabá. Lenže to nie je vina Božia, ale naša, lebo my, jeho učeníci, neplníme si svedomito poslanie, ktoré nám dal. Naším poslaním je pracovať pre Božie kráľovstvo, dať Bohu k dispozícii svoje slabé a nedokonalé sily.

Možno sa spýtame, na akom mieste Boh povoláva človeka k spolupráci. Prvé, čo nás napadne, je kostol. Je to pravda, veď aj povolanie Izaiáša sa udialo v chráme. Chrám je najdôstojnejším miestom, sme u Pána v jeho dome, tam môžeme počúvať jeho slovo a prežiť hlboký náboženský zážitok. Lenže na svete niet žiadneho miesta, kde by sme sa pred Bohom skryli, a teda niet miesta, kde by nás Boh nemohol pozvať k spolupráci. Petra pozval z pracoviska, matku Terezu z kláštora, Ignáca od vojska… Keď si prečítame životopisy svätcov, vidíme, že to neboli vynikajúci jedinci, nadaní a svätí. Lebo keby Pán povolával iba takých ľudí, mohli by sa všetci vyhovárať na svoju nedokonalosť, nevedomosť, hriešnosť a čakali by, že poslanie, ktoré im bolo zverené, urobí za nich niekto iný, schopnejší a vhodnejší. Preto Pán povoláva všetkých bez rozdielu, teda aj nedokonalých, aj nevedomých, aj hriešnych… Práve pri ňom si majú uvedomiť svoju slabosť a pocítiť strach, bázeň a hrôzu, lebo ani proroci a apoštoli neboli výnimkou. Ak sme neprežili pri stretnutí s Bohom zdesenie nad svojou nedokonalosťou, tak sme sa s ním nestretli.

Všimnime si zdesenie u Izaiáša: Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a moje oči videli kráľa, Pána zástupov. Pavol o sebe píše: Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. A Peter po zázračnom rybolove volá: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!

Uvedomením si hriešnosti sa naše povolanie nekončí, práve naopak, začína. Človek zotrvávajúci v hriechu však nemôže pre Božiu vec urobiť nič veľké, preto sa musí očistiť a posvätiť. Omilostení kajúci hriešnici častokrát urobili pre Božie kráľovstvo omnoho viac ako pokryteckí svätuškári. Dramaticky je táto skutočnosť opísaná u proroka Izaiáša. Tak, ako kňazi brali z oltára žeravé uhlie, ako znak očisty a posvätenia, tak vo videní urobil Izaiášovi aj jeden z anjelov a žeravým uhlíkom sa dotkol jeho perí. Bolo to znamenie, že jeho ústa sú očistené od hriechov, ktoré prorok vyznal: Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený! Podobne urobil aj Ježiš, ktorý po Petrovom vyznaní mu prisľúbil: Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí.

Istá stredná škola na západe USA dlhodobo zápasila s nedostatkom financií. Budova bola ošarpaná, učiteľské platy nízke. Jedného dňa do školy prišiel muž, ktorý pochádzal z toho kraja. Vonku zbadal nejakého údržbára, ktorý natieral múrik farbou. Spýtal sa, kde by mohol nájsť riaditeľa školy. Ak prídete na poludnie, určite ho nájdete v jeho kancelárii, znela odpoveď. Prišiel teda na poludnie a s prekvapením zistil, že riaditeľom je muž, ktorého považoval za údržbára. O pár týždňov neskôr dostal riaditeľ list, v ktorom bol šek na značnú sumu. Darcom bol rodák z tohto kraja. Bol oslovený postojom riaditeľa, ktorý sa usiloval urobiť aj to, čo mu z jeho úradu neprislúchalo. Tento dojem ho pohol k štedrému daru pre školu.

Pre nás z tohto príbehu plynie poučenie pre náš duchovný život. Boh odmeňuje tých, ktorí sú skromní, pokorní a usilujú sa poslúžiť všade tam, kde je to potrebné. Príkladom pre nás je sám Ježiš. Apoštol Pavol píše o ňom Filipanom: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Aj dnes Boh pozýva ľudí slúžiť Božiemu kráľovstvu. Pozýva všetkých bez rozdielu, pozýva vo všetkých končinách sveta, kde žijú. Pozýva aj mňa. Počujem toto pozvanie? Ako naň zareagujem?