Mrzí nás, keď kladná postava vo filme alebo divadelnej hre má problémy a na druhej strane cítime zadosťučinenie, keď sa do úzkych dostane človek, ktorý nekoná správne, ubližuje druhým a hoci sa mu často nič nestane, aspoň okúsi, čo znamená zlé a nevhodné správanie voči iným.

Aj pre farizejov a zákonníkov bolo vábivou príležitosťou vohnať do úzkych priateľa mýtnikov a hriešnikov. Počítali s dvoma možnosťami: buď sa bude pridŕžať Mojžišovho zákona a schváli kameňovanie ženy alebo sa jej zastane, čím sa sám postaví proti zákonu. Ich spravodlivosť bola čudná, nechcela milosrdenstvo, nevedela odpúšťať a v Bohu videla iba prísneho zákonodarcu a sudcu. Pritom títo zaslepenci nevideli, že oni sami biedne zahynú na spravodlivosť. Spravodlivosť chceli vymeriavať iba druhým, ale sebe do svedomia sa nepozreli, chceli trestať hriechy druhých a seba utešovali, že ich hriechy sú dokonale skryté a snáď ich nevidí ani Boh. Ježiš však hľadí na veci dôkladnejšie, keď hlása podmienku spravodlivosti: Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Ježiš veľmi dobre poznal chytrosť farizejov a zákonníkov, ktorí dokázali od iných požadovať spravodlivosť a vedeli sa sťažovať na krivdy, ktoré sa im stali alebo častokrát ani nestali. On videl aj ďalej, aj to, čo oni nechceli vidieť – ich hriechy a pretvárky, ktoré sú výsmechom spravodlivosti.

Takí sme aj my! Len si doznajme, ako neradi priznávame svoje viny, ako vieme zakrývať vlastné svedomie aj pred Bohom. Spomeňme si na tie naše „vykrúcačky“ a ospravedlňovania sa v spovedniciach, keď silou-mocou chceme obhájiť aj to, čo sa obhájiť nedá. Alebo, keď niekoho Boh navštívi krížom, ako sa nespravodlivo cíti byť trestaný a reptá proti nemu. Často sú to ľudia, ktorí Boha nepotrebujú, nestarajú sa o neho, urážajú ho, ale keď doľahne na nich dajaký kríž, začnú bedákať: Pane Bože, čo som ti urobil? Prečo a za čo ma trestáš? Zabúdajú na to, že Boh má aj na nás požiadavky, prikázania, morálny zákon… Táto sebaistota spravodlivosti je veľmi nebezpečná, lebo človeka zaslepuje a tým ho robí nespravodlivým. Práve tento typ ľudí akonáhle je upozornený na svoju osobnú chybu, v okamihu zaútočí najostrejšími výčitkami, vyťahovaním prastarých chýb a preklínaním protivníka.

Ježiš veľmi dobre poznal tento typ ľudí, videl im do duše a pekne ukázal svoj postoj k nim v dnešnom evanjeliu. Spočiatku mlčal, len niečo písal na zem. A keď im jeho mlčanie dodávalo odvahu a mohli naďalej dotierať, dostávajú zaujímavú odpoveď: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. A znova sa zohol a písal. Nevieme, čo písal, ale si to ľahko môžeme domyslieť. Pre nich to bolo ako blesk z jasného neba, lebo si uvedomili, že on nemusí iba písať, ale môže aj nahlas vykričať ich najtajnejšie hriechy a usvedčiť ich z pokrivenej spravodlivosti. Lenže Ježiš nevykričal ich hriechy, ako to niekedy robia mnohé pobožné osoby. Ježiš síce útočil verejne na ich pokrytectvo, ale boli to všeobecne známe veci, no nepodnikol žiadny útok na ich osobné previnenia, nepreradil nič z tajností ich srdca. Tie napísal každému zvlášť do prachu na zemi. Pekne je to znázornené v jednom filme, kde pod Kristovými prstami sa objavilo vždy slovo, ktoré patrilo tomu, čo ho čítal: úžerník, cudzoložník, smilník, lakomec…

Ježiš však sľúbil aj to, že raz všetky naše hriechy budú známe celému svetu: Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Lebo čo ste povedali vo tme, bude počuť na svetle, a čo ste pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo striech. Na poslednom súde nezostane nič zatajené, ukáže sa celá pravda, lebo taká je požiadavka spravodlivosti.

Nateraz Kristus neprišiel súdiť, ale ukázať nám Božiu lásku, ponúknuť hriešnikom milosrdenstvo a odpustenie, ale všetko za podmienky, že nahliadneme do svojho svedomia, uznáme svoje previnenia a budeme sa usilovať napraviť svoj život. Neprikrývajme svoje svedomie rôznymi výhovorkami a ospravedlneniami, lebo oni nám aj tak nepomôžu. Ak to dokážeme, potom aj nám budú platiť slová, ktoré povedal Pán plačúcej žene: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!

Keď vysielali v televízii návštevu Svätého otca v USA, komentátor jednej spravodajskej stanice sa doslova rozplýval chválou na pápežovo posolstvo o milosrdenstve. Nakoniec dodal, že by sa nechcel vrátiť späť do čias Cirkvi pred pápežom Františkom. K tomuto záveru ho doviedlo povrchné pochopenie, čo pápež prináša v tomto posolstve milosrdenstva. A nie je sám. Mnohí si podobne vykladajú toto posolstvo v tom zmysle, že na hriechu nezáleží. Boh je predsa láska a nech už robíme čokoľvek, môžeme počítať s jeho milosrdenstvom. Povrchné chápanie vedie k nesprávnym uzáverom.

Na hriechu záleží a vždy ho treba pomenovať správnym menom. Aj v spovedniciach často počúvame: Ja mám takú povahu, ja som iba nervózny, prudký, povrchný, výbušný… Ale to nás neospravedlňuje, to je naša vina, aj proti nej treba bojovať, lebo je príčinou našich hriechov.

Vstúpme do seba, úprimne si priznajme a vyznajme všetko zlo a vykročme na cestu zmeny života. Využime k dobrej príprave na veľkonočnú svätú spoveď aj tento týždeň a potom v nej obmyme svoje hriechy pravou ľútosťou. Kristus nás nebude kameňovať, odpustí aj nám, ale aj povie podmienku odpustenia: Choď a už nehreš!