Spomeňte si, aké je to, keď k vám príde neohlásená návšteva. Aký nastane zhon a koľko starostí vám víri v hlave!? Prvé, čo vás napadne je, že nie je upratané, povysávané, neumyté okná, nepripravené pohostenie… Preto sa začnete ospravedlňovať: Keby sme vedeli, že prídete, boli by sme sa pripravili. Prepáčte, ale prečo ste sa neohlásili?

Stotník v dnešnom evanjeliu túžil po návšteve, a nie hocijakej. Rozhodol sa pozvať Ježiša. Keď sa mu to však riadne rozležalo v hlave, uvedomil si, že Kristus nie je iba obyčajným človekom, veď rozkazuje živlom, uzdravuje ľudí, odpúšťa hriechy… Uvedomil si, že on – pohan, vlastne ani nie je hodný stretnúť sa s Kristom, preto mu posiela odkaz: Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie!

Tento proces hlbokej viery, prebiehal u stotníka veľmi dlho. Keď začul, že Ježiš je v Kafarnaume, zaiste si pomyslel: Je tu znova. Koľko som už o ňom počul, veď neustále ho sledujú naši vojaci. A možno práve pri týchto myšlienkach zastonal od bolesti jeho sluha, ktorého mal rád, hoci bol iba obyčajným sluhom. Vážil si jeho zodpovednosť, svedomitosť, čestnosť, spravodlivosť, zmysel pre poriadok a spoľahlivosť. V mysli sa však neustále vracal k Ježišovi: Veď nemôže byť až taký nebezpečný, ako o ňom mnohí hovoria. Robí zázraky a koľkým už pomohol… A môj sluha? – možno túto myšlienku hneď zahnal. Ale viete, ako je to s myšlienkami. Vŕtajú v hlave, prenasledujú, trápia… Už sa vlastne rozhodol. Pošle sluhov a nech si frflú, ale nech ho privedú. Hoci to je aj jemu čudné, že on, stotník, prosí akéhosi tesára o pomoc. Ale keď sluha trpí a on ho má tak rád…! Poslovia sa skutočne vydali k Ježišovi a žiadajú ho, aby hneď prišiel. A on ide. Stotník ho pozoruje už zďaleka, ale zrazu stráca odvahu, pocíti zvláštny strach a nehodnosť a hoci rozkazuje mnohým vojakom, je presvedčený, že Ježiš je významnejší a mocnejší ako on. Prosí preto priateľov, aby Ježišovi odkázali, že nie je hodný prijať ho vo svojom dome, ale stačí iba slovo, aby sa jeho sluha uzdravil. A Ježiš žasne nad jeho veľkou vierou.

V čom sa my podobáme tomuto pohanovi? Iste v tom, že aj my opakujeme jeho slová: Pane, nie som hoden… Niekto ich opakuje každý deň, iný každú nedeľu, ale ktosi iba raz za mesiac, alebo dvakrát za rok, alebo iba párkrát za život. Buďme však úprimní: S akou vierou vyslovujeme tieto slová? Uvedomujeme si, že do domu našej duše prichádza Kristus? Ten istý Kristus, ktorý kade chodil, dobre robil? Keď stotník objavil v Ježišovi Boha, vyznal svoju vieru a pokoru. Keď my pred svätým prijímaním opakujeme jeho slová, veríme v Ježišovo božstvo? Slúži nám Eucharistia k nášmu ozdraveniu a k vyliečeniu našich nedokonalostí? Je moja viera taká silná, že v Eucharistii verím v Ježišovu prítomnosť?

O sv. Františkovi Saleskom, ženevskom biskupovi, sa povrávalo, že často celú noc adoroval pred bohostánkom. V jeho životopise môžeme čítať príbeh, ktorý vyrozprávala veriaca kalvínka. Ukryla sa v kostole, do ktorého údajne biskup chodieval. Povedala si: Ak je to pravda, že katolícky biskup dlhé hodiny kľačí v tichu pred oltárom a modlí sa, stanem sa katolíčkou. Vydala svedectvo o tom, že celú noc ticho sledovala biskupa, ako sa nábožne modlil. Keď ráno odchádzal bočným východom z kostola, poprosila ho o prijatie do katolíckej Cirkvi. Biskup ju vtedy prosil, aby nehovorila o jeho celonočnej adorácii, pokiaľ on bude žiť.

To, že sa dá čerpať sila z eucharistickej poklony a z prijímania Eucharistie, je skúsenosť mnohých. Výzva a memento aj pre nás. Vždy, keď budeme opakovať slová pohanského stotníka, uvedomme si, že Ježiš je Boh, silný a mocný Boh, ktorý nám môže a chce pomôcť.