Príliš často sa nám, kňazom, stáva, že pochovávame mladých ľudí. Vtedy akosi viac žialime a hovoríme si: Aká škoda, že zomrel taký mladý, veď mal pred sebou celý život a koľko ešte mohol urobiť…

Podobnú situáciu môžeme pozorovať aj v dnešnom evanjeliu. V Galilejskom mestečku Naim, asi 10 km juhovýchodne od Nazaretu, vynášali mŕtveho mládenca. Keď Ježiš uvidel jeho plačúcu matku, pohnutý súcitom povedal: Neplač! a vzkriesil jej syna.

Ako vtedy, tak aj dnes, Ježiš chce touto udalosťou niečo dôležité povedať. Chce povedať niečo o sebe a niečo o nás.

O sebe nám hovorí, že je pravý Boh, ktorý môže kriesiť mŕtvych, ale aj pravý človek, ktorého vie k zázraku pohnúť ľudský žiaľ. Nežiada pritom vieru človeka, tak ako to robil pri iných zázrakoch, ale stačí mu iba matkin plač a už pomáha, lebo ju chce urobiť šťastnou.

Už starozákonnému človekovi sa Boh predstavoval ako milosrdný Boh, ktorý je verný vo svojich prisľúbeniach, a aj napriek nevernosti ľudu, vždy mu ochotne pomáhal a oslobodzoval ho. Podmienkou však bolo, aby vyvolený ľud sa ochotne a kajúcne k nemu vrátil. Židia si to silno uvedomovali, a preto nespočetnekrát vo svojich žalmoch spievali: Jeho milosrdenstvo je večné! V Novom zákone Božie milosrdenstvo nadobúda nekonečné rozmery, keď Boží Syn pomáha všetkým a za všetkých zomiera na kríži.

A čo chce Ježiš povedať o nás, o kresťanoch? Máme, ba musíme, konať skutky milosrdenstva. V žiadnom prípade sa neznižovať na úroveň tých, ktorí sú zo sveta a ktorými nepohne ľudský žiaľ. Ježiš jasne hovorí: Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Keďže Ježiš položil za nás život, aj my sa máme obetovať za bratov a sestry. V tom spočíva skutočnosť milosrdenstva. V akej miere budeme milosrdní my, v takej miere ho môžeme očakávať od Boha. Milosrdenstvo je odznakom tých, ktorí nasledujú Krista.

Voči nešťastiu druhých môžeme byť súcitní alebo cynickí, všímaví alebo nevšímaví… Keď ide o mravné zlo, môžeme byť zhovievaví alebo prísni, môžeme posudzovať, ale aj odsudzovať… To však nie je správne kresťanstvo! Ježiš nás učí milovať tak, ako miloval on. Náš postoj voči zlu, má byť podobný jeho postoju. Máme pociťovať biedu a úbohosť druhého ako vlastnú, vziať na seba zlo druhého, a ak je to možné, oslobodiť ho od neho. Správnym kresťanom večný Sudca povie: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.

Možno aj v našej blízkosti niekto trpí samotou, opustenosťou, chorobou a čaká na láskavé slovo, na povzbudenie, na prejav milosrdenstva. Čaká na bratskú, chápavú lásku, ktorá nenávidí hriech, ale miluje hriešnika a to bez tieňa duchovnej pýchy, lebo všetci sme hriešni a kto si myslí, že ním nie je, práve tým sa ním stáva. Lebo všetci sme ospravedlnení, ale nie spravodliví, všetci sme rozhrešení, ale nie bez viny! Je mnoho príležitostí, kde môžeme ukázať, že patríme do Božej rodiny a sme milosrdní preto, lebo taký je aj náš Boh.

Zomrel kňaz, ktorý si vždy myslel o sebe, že je spravodlivý. Postavil sa pred večného Sudcu, ktorý sa naň dlho pozeral a napokon sa ho spýtal: Prichádzaš ku mne sám? – Sám, Pane, nik nešiel za mnou. Verne som ohlasoval tvoje prikázania. Ale pokušenia tamtoho sveta boli pre ľudí príťažlivejšie ako moje slová. – A šiel si s nimi aspoň kúsok cesty, aby si im pomohol dostať sa z ich slabostí? – spýtal sa Ježiš. – To bola cesta hriechu, Pane. Keby som to urobil, iným by som dal zlý príklad. – A aspoň si trochu trpel s tými, čo upadli na zlej ceste? – znova sa pýtal Ježiš. – Nie, Pane, ale kázal som im o tom, že ak si nedajú pozor, zhrešia, ale oni ma aj tak nepočúvali. Ježiš sa pozrel na kňaza a povedal: Zle si sa zachoval. Zabudol si, že ja som učil milosrdenstvu a ty si ma nepočúval.

Naučme sa vidieť v každej trpiacej tvári, v každej ranenej duši, v každom ubolenom človekovi Ježiša Krista, ktorý žiada, aby sme boli milosrdní voči druhým. Pravá láska má tvár Božieho milosrdenstva.