19. nedeľu v období „cez rok“ – rok C
Ježiš povedal svojim učeníkom: Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce. Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“ Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: „Môj pán voľajako nejde,“ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.
Lk 12, 32- 48
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Dokážeme si vôbec predstaviť, že ak by rodičom zomieralo dieťa, oni by boli pokojní? Dokážeme si predstaviť, že ak by niekomu horel dom, on by sa nerušene pozeral na plamene a nebolo by mu ľúto majetku, ktorý mu požiar zničí? Keď človek má ohrozený majetok, postavenie, lásku…, je ostražitý a bdie. Ale má byť ostražitý aj vtedy, keď je ohrozená jeho viera a vzťah k Bohu. To nám Ježiš často zdôrazňuje, lebo vie, ako zívame nad modlitbou, ako necítime vďačnosť za odpustenie pri sviatosti zmierenia, ako nám zovšednelo pristupovanie k Eucharistii… V takýchto chvíľach sa človek ocitá v prázdnote viery a práve vtedy nás Ježiš vyzýva k bdelosti.
Pripomína nám to v podobenstve o sluhovi, ktorému sa zverilo správcovstvo nad domom. Očakáva sa od neho, že bude pripravený v hociktorej chvíli privítať pána domu. Lenže on si myslel čosi iné: Môj pán voľajako nejde. Začal biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa. Bol v tom, že pánom domu sa stal on. Lenže keď sa vráti skutočný pán domu, urobí s nehodným sluhom krátky proces: Pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými.
Aj my sme sluhami, ktorým Boh zveril dom nášho života. V ňom si máme strážiť našu dušu a priateľstvo s Bohom, aby sme raz prešli z pozemského života do života večného. Tejto povinnosti nás nik nezbaví, Ježiš nám ju priam nariaďuje, veď za ňu trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Z jeho slov vyplýva, aby sme si pestovali ostražitosť, bedlili každodenne nad vzťahom s Bohom a upevňovali ho cez modlitbu, dobré skutky, správne medziľudské vzťahy, cez Eucharistiu a sviatosť zmierenia… Tu neobstoja výhovorky: Som mladý, chcem si užiť život… Mám ešte čas, veď nie som až taký starý… Starám sa o chorých rodičov, takže nemám čas… Musím študovať… Som zamilovaný… Človek môže byť dobrým otcom, matkou, manželom, manželkou, žiakom…, ale keď sa nebude usilovať byť aj dobrým Božím dieťaťom, prehrá boj o večný život. Ježiš to pomenoval jasnými slovami: Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.
Večný Sudca nás bude raz hodnotiť nielen podľa toho, ako sme žili na zemi, starali sa o najbližších, pracovali alebo študovali, ale aj za to, či sme pestovali priateľstvo s ním, či sme bdeli nad veľkým zázrakom našej duše – nad vierou. Vždy hrozilo, a aj hrozí, že aj tá najvznešenejšia skutočnosť dokáže človeku zovšednieť, a teda dokáže mu zovšednieť aj Boh a všetko, čo je s ním späté. Koľkokrát bývame skľúčení a ubiedení a povieme si: Chodím do kostola, modlím sa, pristupujem k sviatostiam… a koľkých ľudí to vôbec netrápi, nemajú záujem o nič, čo sa týka náboženstva a majú sa ešte lepšie, ako ja?! Ale to je v poriadku! Môžu sa mať lepšie, ako my, lenže ak nebudú bdieť nad svojou vierou, odumrú priateľstvu s Bohom, a teda aj životu v nebi a večnosť bez Boha je peklo.
Keby sme neprijímali tekutiny, zomrieme možno za sedem dní. Ale keď sme dnes pili, uvedomili sme si, že pijeme, aby sme žili ôsmy deň? Iste sme si to neuvedomili. Tak je tomu aj v pestovaní priateľstva s Bohom. Ak nestojíme o modlitbu, o svätú omšu, o sviatosť zmierenia, o to, aby sme si zlepšovali život viery, hrozí nám, že sa staneme mŕtvolami pre nebo. Preto Ježišovo bedlite! je výzvou, aby sme si strážili lásku, lebo ak sa Boh stane pre človeka zbytočným, potom ani láska k Bohu nemá žiadny význam. Tým však človek trestá sám seba a hoci si to teraz ani neuvedomuje, raz to s hrôzou zistí.
Dvaja priatelia putovali púšťou. V jednom okamihu došlo medzi nimi k prudkej výmene názorov, že jeden z nich udrel toho druhého do tváre. Napadnutý nepovedal ani slovo a do piesku napísal: Dnes ma môj najlepší priateľ udrel do tváre. Pokračovali však v ceste a došli do oázy. Rozhodli sa osviežiť kúpaním. Ten, ktorý bol napadnutý sa začal topiť, ale priateľ ho zachránil. Keď sa prebral zo šoku vryl do kameňa: Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život. Priateľ, ktorý ho udrel i zachránil, sa spýtal: Prečo si písal do piesku, keď som ťa udrel a prečo teraz ryješ do kameňa, keď som ťa zachránil? Ten odpovedal: Keď nám priateľ ublíži, mali by sme to napísať do piesku, aby vietor zabudnutia časom vymazal túto spomienku. Ale keď pre nás priateľ urobí niečo veľké, mali by sme to natrvalo zachytiť v pamäti kameňa, by túto spomienku žiaden vietor nevymazal.
Buďme hrdí na to, že si aj napriek nepriazni a nepochopeniu sveta pestujeme priateľstvo s Bohom a bdieme nad ním. Buďme hrdí na to, že si úzkostlivo strážime chvíľu, v ktorej si zopíname ruky k modlitbe. Buďme hrdí na chvíľu, kedy si pokladáme za veľkú česť obetovať sa s Kristom pri svätej omši, prijímať ho v Eucharistii a zmierovať sa s ním vo sviatosti pokánia. To všetko sú okamihy, v ktorých opakujeme Bohu: Milujem ťa!
Vyhľadávajme a pestujme tieto chvíľky aj v nastávajúcom týždni, lebo práve ony nás udržujú v bdelosti.