23. nedeľu v období „cez rok“ – rok C
S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: „Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.“ Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“
Lk 14, 25- 33
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keď máme na niekoho dajaké požiadavky, obyčajne mu ich nevysypeme všetky naraz, aby sme ho neodradili, ale povieme mu ich pomaly, postupne, aby si ich nielen lepšie zapamätal, ale aby sa aj s nimi stotožnil.
Dnešné evanjelium nám tiež ponúka požiadavky, ktoré mal Ježiš na svojich učeníkov. On ich tiež nevyslovil jedným dychom, ale evanjelista Lukáš ich akoby zhrnul do jedného miesta vo svojom evanjeliu, aby tvorili ucelený celok. Ježiš ich však povedal pri rôznych príležitostiach.
Keby sme z nich chceli vybrať to najpodstatnejšie, museli by sme uznať skutočnosť, že na prvom mieste v živote musíme mať Boha a odstraňovať všetko, čo sa mu protiví. Kto sa takto postaví do Božej služby, ten nájde silu aj k tomu, aby trpezlivo niesol každodenné životné kríže.
Môže sa nám však zdať, že Ježišove požiadavky sú príliš tvrdé a nereálne. Ale on sám ich zachovával, veď miloval svoju matku, ukazoval nežnú lásku deťom, prejavil súcit vdove, ktorá pochovávala syna, vzkriesil Jairovu dcéru, plakal pri hrobe priateľa Lazára a tiež plakal aj nad Jeruzalemom, keď svojím božským zrakom videl neveru jeho obyvateľov, a aj Boží trest, keď z mesta nezostane kameň na kameni…
Pri tomto uvažovaní však musíme uznať, že naša reč je výrazovo bohatšia, ako reč, ktorou hovoril Ježiš. Keď citoval prvé prikázanie Starého zákona: Miluj svojho blížneho a maj v nenávisti svojho nepriateľa, nemusí tu ísť o skutočnú nenávisť. Biblický výraz nenávisť, znamená tiež nevšímať si, mať menej rád… Keď my teda takto budeme chápať Ježišove slová, pochopíme, čo žiada od učeníkov: Boh musí byť na prvom mieste v našom živote, má sa stať normou nášho konania a všetko ostatné máme mať menej radi. Ak by sme na prvé miesto postavili niekoho iného, hoci aj svojich najbližších, potom by sa oni dostali na Božie miesto, ktoré im nepatrí, a tak by sme vlastne stvorenie urobili stvoriteľom, teda bohom. Ak niečo prevracia Boží poriadok, ak čosi vytíska Boha z nášho života, vtedy Kristov učeník musí dať prednosť Bohu.
Príkladov na túto tematiku máme v Cirkvi veľké množstvo. Koľkí svätí sa postavili proti rozhodnutiu svojich rodičov, ktorí im chceli nanútiť, podľa svojho presvedčenia, výhodné svetské postavenie. Spomeňme aspoň Františka z Assisi a Tomáša Akvinského… Z jedného chceli mať obchodníka, z druhého dobrého a vzdelaného manžela a otca. Podobné príklady však vidíme aj v dnešných časoch, keď nejeden muž alebo žena sa uspokoja aj s podradnejšou a menej platenou prácou, len aby mohli naplno a čestne žiť svoju vieru a bez prekážok si plniť náboženské povinnosti.
Na druhej strane však máme plné právo zvážiť svoje možnosti a sily a nevrhať sa do nebezpečenstva, ktoré by nás mohlo pohltiť. Nebudeme sa púšťať do stavby veže či do vojny so svojím okolím, ktoré by nás vyčerpali a nakoniec by sme museli kapitulovať. Vždy treba múdro a triezvo uvažovať, a až keď všetko zvážime a poznáme, že ďalej sa ustúpiť nedá, musíme priniesť aj veľkú obetu, aby sme nezradili Boha.
Opäť sa v tejto chvíli dajú spomenúť mnohé príklady hrdinského života veľkých svätcov. Jeden z nich, Tomáš Morus – učenec, právnik, anglický kancelár, otec rodiny – šiel na popravisko, pretože odmietol potvrdiť kráľovi právo meniť Boží zákon. Jeho menovec Tomáš Becket, ktorého si kráľ vynútil, aby bol menovaný arcibiskupom, v domnienke, že mu bude vďačný a stane sa povoľným nástrojom jeho politiky, radšej sa nechal zákerne zavraždiť pri oltári, akoby dal prednosť kráľovej svojvôli pred Božím zákonom. Niekto si môže povedať či bolo rozumné vypovedať vojnu kráľovi alebo začať stavbu veže, ktorú nebola šanca dokončiť. Títo svätci ukazujú, že budovu svojho života postavili na pevnej skale, a ani búrky, ani víchrice ju nemohli vyvrátiť.
Tak zmýšľajme aj my. Rozvážne, dôsledne a pevne sa rozhodnime vziať na plecia kríž a kráčať za Kristom, ako jeho učeníci.