10. marca 1963 interpeloval opozičný poslanec v britskom parlamente kolegu z vládnucej strany ohľadom vzťahu so striptérkou, ktorý on poprel. Pravda však vyšla najavo, dôsledkom čoho 5. júna 1963 rezignoval a škandál šiel až tak ďaleko, že viedol k vyhláseniu predčasných volieb, ktoré dovtedy vládnuca strana prehrala. Po odchode z politiky sa John Profumo prihlásil ako upratovač toaliet v londýnskom charitnom dome. Dobročinnosti zasvätil zvyšok života, pričom využíval svoje kontakty v politických kruhoch k financovaniu projektov na pomoc chudobných. Jeho manželka, herečka Valeria Hobsonová, s ktorou sa deväť rokov pred škandálom oženil, mu neveru odpustila a podporovala ho v charitatívnej činnosti. John Profumo zomrel vo veku 91 rokov. Striptérka odcestovala do Mníchova, kde jej najdrahší nočný podnik ponúkol angažmán speváčky, hoci vôbec nevedela spievať. Na železničnej stanici ju očakávali davy ľudí a dostalo sa jej veľkolepého prijatia.

Veľkolepé privítanie je dôkazom toho, aký vzťah ku hriechu a výstrednostiam má svet, v ktorom žijeme. Nechceme však odsudzovať a zatracovať, lebo kresťanstvo nevidí iba hriech, ale za hriechom aj hriešnika, a ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, Kristus hriešnikom venoval zvláštnu pozornosť. Potvrdzuje to aj udalosť spred dvetisíc rokov.

Kristus, sprevádzaný zástupom, zastavil sa na mýte pri colníkovi Lévim a dal sa s ním do reči. Židia mýtnikmi opovrhovali, lebo prevádzali špinavé remeslo a vyberali od krajanov dane pre nenávidených okupantov. Vyberali však viac ako mali, aby sa mohli obohatiť aj oni. Bol to pre farizejov šok, keď Ježiš vyzval práve jedného z týchto darebákov, aby ho nasledoval. Tým sa však príbeh nekončí. Povolanie sa musí osláviť. Koho už mal Lévi pozvať? Seberovných! Pre Židov verejných hriešnikov. Farizeji iba zalamovali rukami a odsúdili Ježiša, že sa nehanbí sadnúť s touto skupinou za jeden stôl.

Pán im však neostal nič dlžný. Vytrvalo im vysvetľoval svoj vzťah k týmto ľuďom na obraze dobrého pastiera, ktorému sa stratila ovca. On, vedomý si zodpovednosti za jej život, ide ju hľadať. Keď ju nájde, raduje sa a rovnako sa raduje aj žena, ktorá nájde stratenú drachmu, a aj otec, ktorému sa domov vráti márnotratný syn. Ježiš chce týmito obrazmi povedať, že rovnako koná Boh, keď sa jedná o človeka, ktorý sa dopustil poklesku, a ktorého ľudia vylúčili zo svojho stredu. Pripomína, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Aká bola v tých časoch prax v tzv. lepšej spoločnosti? Nemať žiadny kontakt s hriešnikmi a exkomunikovať ich. Túto prax však Ježiš zavrhol, lebo pred Bohom neplatia mená alebo názvy, ktorými sa ľudia častujú, pred Bohom hriešnici nie sú vyvrheľmi, ktorým sa treba zďaleka vyhnúť. On z nich sníma exkomunikáciu už vtedy, keď si s nimi sadá za jeden stôl a prehlasuje: Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov…

Ako každý človek aj Ježiš hľadá výsledok svojej práce. U tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú spravodliví, ho nenájde. Oni vidia iba svoju falošnú nábožnosť a porovnávajú sa s inými, v ktorých vidia odpadlíkov, smilníkov, zlodejov, cudzoložníkov, neznajbohov… Výsledok svojej smrti a zmŕtvychvstania Ježiš nachádza u tých, čo v živote poblúdili, ale na dne ich duší, kedysi ponorených do hriechov a neprávostí, nachádza dobrú vôľu a túžbu byť lepšími, ľútosť nad poblúdeniami, ako sme to mohli vidieť aj v podobenstve u márnotratného syna. Evanjelista Lukáš to majstrovsky opisuje: Vstúpil teda do seba a povedal si: Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.

Čo z toho plynie pre nás?

Boh o človekovi zmýšľa milosrdnejšie ako ľudia. Pred Bohom neexistujú žiadni vyvrheli a vydedenci, lebo on chce mať každého pri sebe, na každého čaká a nikdy sa nevzdáva nádeje, že sa k nemu vráti. Je to veľká škola aj pre nás, aby sme sa aj my takto pozerali na ľudí, neodsudzovali ich, ale každému dali šancu, ako aj nám dáva šancu Boh. Koľko šancí mi už dal? Využil som ich? Alebo aj v mojom prípade musí stále čakať?

Indiánske príslovie hovorí: Nikdy nekritizuj druhého, kým neprejdeš míľu v jeho mokasínach. Múdrosť tohto príslovia si overil istý mladý Američan. Veľmi často šomral na svojho priateľa – černocha. Dôvodom bolo jeho správanie, ktoré bolo nedôverčivé a zlostné. Čierny priateľ mu na jeho výčitky povedal stále to isté: Ty to nemôžeš pochopiť. Ty si biely… Keďže mal svojho priateľa rád, chcel ho pochopiť. Rozhodol sa, že sa stane čiernym. Zaobstaral si farbu, akú požívajú herci pri líčení, obliekol sa a začal rozprávať štýlom, ktorý je bežný u jeho čiernych rovesníkov. Povedal si: Celý mesiac budem v čase voľna takto chodiť po meste. A uvidím… No vydržal iba tri dni. Narazil na mnohé odmietnutia tam, kde ich ako biely nezažil. V obchode si uvedomil, že na neho pozerajú veľmi podozrievavo či niečo neukradne a v bare sa od neho niektorí viditeľne odtiahli. Zakúsil hlbokú vnútornú bolesť z týchto prejavov odmietania a vtedy pochopil, čo sa deje vo vnútri jeho čierneho priateľa. Pochopil jeho bolesť, ako aj to, prečo sa v niektorých okamihoch správa tak, ako sa správa. A už na neho nikdy nešomral, ale sa ho snažil viac milovať.

Nikdy neposudzujme iných, ale radujme sa z toho, že aj ich mená sú zapísané v nebi a naučme sa predovšetkým si všímať seba a denno-denne hovoriť: Vstanem a pôjdem k otcovi…