Ako je to vlastne s vierou? Raz sa hovorí, že je to Boží dar, teda nič, čo by sme si mohli vlastnými silami zaslúžiť, inokedy zasa, že je to výsledok ľudského úsilia a snahy. Tieto pocity iste máme veľakrát, keď sa aj s ľuďmi rozprávame o viere a o jej prejavoch. Niekedy cítime, akoby bol človek úplne odkázaný na Boha, inokedy zasa, akoby veľkosť viery bola iba výsledkom ľudského úsilia.

Možno nás trocha môže zneistiť aj Ježišovo správanie. Na jednej strane sú apoštoli, ktorí prosia o posilnenie vo viere, na druhej strane Ježiš, ktorý vytýka ľuďom malovernosť: Dúfaj, synu, maj vieru v Boha! Tvoja viera ťa zachránila!

Teda, ako to vlastne je? Je viera Boží dar alebo iba výsledok ľudského úsilia? Správna odpoveď je, že k viere je potrebné oboje – aj Boží dar, aj ľudské úsilie. Svätý Pavol nazýva vieru pokladom, ktorý máme chrániť. Všetci vieme, že tento poklad sme dostali pri krste, kedy sa Boh – Stvoriteľ hlási k stvoreniu ako jeho Otec. Keď dieťa vyrastie a spozná, že má nebeského Otca, ktorému môže dôverovať, stáva sa táto skutočnosť prvým, radostným a osobným prejavom viery. Táto viera je však často nabúraná zistením, že niektorí ľudia sú neveriaci, a tak sa človek začína zamýšľať nad tým, kto má vlastne pravdu? Neistota pokračuje prakticky celý život, keď sme konfrontovaní s námietkami zvonka, ale aj s vlastnou neistotou o viere. Tieto pochybnosti však ešte nie sú nešťastím. Tým by boli, keby už človek prestal mať námietky voči viere, lebo skončil v nevere. Ak vám niekto povie, že prestal veriť v Boha, neznamená to, že objavil, že Boh neexistuje, ale že jeho predstava o ňom bola nedostatočná a on si nedokázal urobiť lepšiu a hlbšiu.

V Písme čítame: Boha nikto nikdy nevidel… Boha naozaj nemôžeme poznať žiadnym zmyslom, ktorým poznávame okolitý svet, ale môžeme ho poznať iba vierou. Ani ten najgeniálnejší vedec nemôže povedať: Mám dôkazy, že Boha niet. Seriózny vedec hovorí o Bohu inak. Spomeňme aspoň meno Wernher von Braun, konštruktér kozmických rakiet, ktorý hovorí: Čo sme mohli pri letoch do vesmíru vidieť z tajomstva kozmu, posilňuje vieru, že existuje Boh – Stvoriteľ.

Musíme sa zmieriť s tým, že celý život nás budú prenasledovať pochybnosti, najmä preto, že vidíme veľa neveriacich ľudí, ktorí sa skôr z Boha vysmievajú a urážajú ho, pričom sa im dobre darí, nič im nechýba, požívajú v spoločnosti patričnú úctu, majú popredné postavenie… A pridávajú sa aj ďalšie pokušenia. Keď šoférujem, spolieham sa na volant, plyn, brzdu, a nie na Boha. Keď staviam dom, spolieham sa na plány a stavbársku firmu. Keď chcem vedieť, aké bude počasie, pozriem si stránku meteorologického ústavu, a aj tu vidno, že nie Boh, ale fungujúce prírodné zákony. Preto človek môže mať pokušenie zaobísť sa bez Boha.

Áno, je pravda, že platia prírodné zákony, ale treba uvážiť, kto ich tak presne vytvoril. A tu sa už aj šofér stáva veriacim, lebo musí doznať, že preto môže viesť auto, lebo Stvoriteľ dal hmote zákon zotrvačnosti. Inžinier sa stáva veriacim, lebo sú tu presné statické zákony, vďaka ktorým môže stavať domy, lekár môže liečiť vďaka Stvoriteľovým zákonom živej hmoty a vôbec, každý sa môže stať veriacim, lebo bol to Boh, ktorý ho obdaril rozumom a vďaka nemu môže niečo vytvoriť a riadiť sa zákonmi, ktoré Stvoriteľ vložil do hmoty. Môžeme preto zovšeobecniť: Všetko, čo je výsledkom ľudského rozumu a rúk, človek robí akoby v Božej licencii.

Treba však ešte spomenúť, že okrem rozumových ťažkostí viacerým ľuďom spôsobujú prekážku vo viere ťažkosti citové a sociálne. Ublížil vám pobožný človek, poznáte zlého kňaza, narazíte na neporiadky v Cirkvi, vo farnosti… A práve pri týchto nárazoch niektorí strácajú vieru v Boha, lebo stratili vieru v človeka. Ale aj tu treba doznať, že Cirkev nestojí na chybujúcom človekovi, ale na Kristovi. Kristus chybujúcich ľudí neodsudzoval, on odsudzoval iba ich hriech, ale v hriešnikoch videl potenciál nápravy a vnímal ich ako svojich bratov a sestry. A keď Kristus neodsúdil človeka, máme na to právo my? Usilujme sa, aby my, ktorí sa snažíme žiť ako nábožní ľudia, v skutočnosti sme nimi aj boli a blúdiacich osvecovali svetlom našej viery.

Ďakujme dnes za dar viery, ale nezaspime na vavrínoch, že už sme zvíťazili. Vieru máme uloženú v hlinených nádobách a neustále si ju treba strážiť a opatrovať. Preto aj dnes prosme spolu s apoštolmi: Pane, daj nám väčšiu vieru!