Keď má niekto sviatok a chceme mu dať darček, často upadáme do rozpakov. Rozmýšľame, čo mu dať, čo ho poteší, čo by najviac potreboval… U Boha je to úplne inak. On neslávi narodeniny, ani meniny, ani nepozná štedrovečerné obdarovanie, lebo on sa neustále dáva, on sám je najväčším darom.

Viera nás učí, že Boh je najdokonalejšia bytosť, nepochopiteľná, nevysloviteľná a je Otcom, Synom a Duchom Svätým. Táto pravda je naznačená už v Starom zákone, ale bližšie ju vysvetľuje Nový zákon a z týchto kníh následne čerpala cirkevná tradícia, ktorá vždy chránila neporušenosť učenia o Trojjedinom Bohu.

Dnes sa spolu zamyslime nad týmto nepochopiteľným a zároveň fascinujúcim tajomstvom. Boh má tak bohatý život, má v sebe toľko radosti a lásky, že vôbec nemôže byť len jednou osobou. Musí žiť, milovať a radovať sa v Trojici. Ako je to možné, tu na zemi nikdy nepochopíme, lebo Boh vo svojej existencii je nekonečne veľký. Musíme však o ňom premýšľať, aby sme ho lepšie poznali, pričom môžeme vychádzať zo seba, keďže sme stvorení na jeho obraz.

Všetci sme sa už niekedy zamysleli nad sebou a pripadali sme si, akoby sme sa pozorovali v zrkadle. Zistili sme, ako vyzeráme a iste sme aj skonštatovali, že nie sme dostatočne pekní a dobrí, dokonca, že nie sme so sebou spokojní kvôli nejakej chybe alebo nepríjemnej udalosti, ktorá sa nám v živote stala. Náš vzhľad alebo naše zranenia nás neustále prenasledujú a trápia.

Boh Otec tiež o sebe od večnosti premýšľa a pretože je vševediaci, nemôže mu nič zostať neobjasnené. Jeho predstava o sebe je tak dokonalá, že z nej pozostáva druhá Božská osoba, ktorú voláme Boží Syn. A pretože je Otec nekonečne krásny a dobrý, nemôže Synovi nič vytýkať, nekonečne ho miluje a je ním aj nekonečne milovaný. Táto láska medzi Otcom a Synom je tak dokonalá, že je treťou Božskou osobou, ktorú nazývame Duchom Svätým. Boh je sám sebe najväčším darom, ktorý neustále dáva a prijíma a je natoľko sebestačný, že k svojmu šťastiu už nič nepotrebuje. Tu je odpoveď na otázku, ktorú často kladú deti na hodinách náboženstva, ale možno napadla aj niektorých z nás: Kto stvoril Boha? On je absolútne dokonalý, preto nepotrebuje tvorcu, on je nevyhnutné bytie, podstatou ktorého existencie je existencia sama.

Ale keď aj je Boh sám v sebe nekonečne šťastný a nikoho nepotrebuje, rozhodol sa, že nezostane sám a stvoril svet. Nespočetnému množstvu živých bytostí chcel dať účasť na svojej sláve a chcel sa darovať nám, svojim tvorom. Urobil tak, keď nás stvoril a bez ustania to robí, lebo bez neho by sme prestali existovať. Máme mu ďakovať, že sme tu, že nám daroval život, sme na ňom závislí, lebo on chce, aby sme jestvovali. Lenže, aká je ľudská vďaka? Ako často človek nechce uznať, že je Božím darom?! Prvýkrát sa odtrhol od Boha už v Raji a táto zrada prešla na celé ľudstvo ako dedičný hriech. Už vtedy sa Boh mohol od človeka odvrátiť a on by prestal jestvovať, ale neurobil to, lebo nás tak miloval, že poslal na svet svojho Syna, aby nás vykúpil z následkov hriechu a dal nám svojho Ducha, aby nás posilňoval v životnom snažení.

Tak, ako sa Boh dáva nám, máme sa mu dávať aj my, aby sme navždy mali podiel na jeho živote, láske a radosti. Ako sa to dá dosiahnuť? Tak, že budeme uskutočňovať medzi sebou takú jednotu a porozumenie, ako je len možné. Ale dokiaľ naše myslenie a správanie ostanú sebeckými, neznášanlivými, útočnými…, dovtedy budeme svojím životom popierať tajomstvo Najsvätejšej Trojice, akákoľvek bude naša horlivosť, s ktorou sa budeme modliť vyznanie viery.

Carlo Carretto (1910–1988) taliansky katolícky spisovateľ, člen Malých bratov Ježišových, spomína, ako často bol svedkom správania sa ľudí, ktorí prestali napodobňovať lásku Trojjediného Boha. Hovorí: Mal som osem rokov, žil som na dedine, kde sa všetci ľudia modlili a chodili do kostola, ale nábožní neboli, iba si vážili tradície. Jedného dňa prišiel do dediny muž, iného vyznania, ktorý chodil po domoch a rozdával náboženské knihy, čo spôsobilo všeobecný rozruch. Jedna žena začala hystericky po ňom kričať z okna: Špinavec jeden, zmizni, my nepotrebujeme tvoje knihy ani náboženstvo! Muž s veľkou čiernou taškou kráčal ťažko stredom ulice, bol bledý a spotený. Tu iná žena hodila po ňom knihu, ktorú jej dal, a keď sa šiel po ňu zohnúť, aby ju zdvihol, trafil ho do chrbta kameň, ktorý po ňom hodil akýsi chlapec. Muž zrýchlil krok. V určitom odstupe za ním kráčal kŕdeľ chlapcov, každý s kameňom v ruke a medzi nimi som bol aj ja. A spisovateľ pokračoval. Večer, po mariánskej pobožnosti a po sviatostnom požehnaní, ktoré sme dostali v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, nás pán farár pochválil, že sme dobre bránili našu vieru. A nikoho ani nenapadlo spovedať sa z toho, že sme z náboženskej horlivosti hádzali kamene do bezbranného človeka.

Čo bolo pred sto rokmi normálne, dnes by už nemalo platiť, lebo svetom vanie nový duch, pravda a láska sa vydali na pochod, aby sa znova stretli. Božia láska sa nám ponúka nielen ako osvieženie pre nás, ale aj ako príklad pre nás, aby sme svojimi skutkami prejavili Božiu lásku vo svete. Filozof na to reaguje: Na tomto svete sme iba vtedy na niečo dobrí, ak je naša vernosť taká silná, že naším srdcom a postojom k ľuďom vieme niečo prejaviť z nekonečnej lásky, ktorou Kristus prežaruje každého človeka.

Nechajme sa osloviť Božím slovom a zatúžme žiť životom Najsvätejšej Trojice! Tri Božské osoby spolu tvoria jedného Boha. Nás je vo svete veľké množstvo a predsa tvoríme jedno ľudstvo, pozostávajúce zo synov a dcér nebeského Otca. Preto robme všetkým dobre a znášajme sa navzájom, lebo ak sa neznesieme na tomto svete, ak sa dobre necítime vedľa seba tu, na zemi, ako sa budeme vedieť zniesť potom, keď prídeme k Bohu, ktorý je Láska?

Poprajme si navzájom, aby nás láska Trojjediného Boha podnecovala a naplnila ochotou byť dobrými bratmi a sestrami pre všetkých!