Mnohé veci považujeme za samozrejmé bez toho, aby sme si uvedomovali, čo pre nás znamenajú. Nevieme si predstaviť život bez svetla, vody, elektriny, plynu…

Dnešné prvé čítanie nám sprítomňuje príbeh Turíc, keď sa učeníkom viditeľným spôsobom zjavil Duch Svätý. Nebolo by dobré túto udalosť považovať za samozrejmú, alebo zostať iba pri spomienkach, alebo si myslieť, že sviatky liturgického roka sú iba čítaním memoárov. Udalosti, ktoré sa odorali v dejinách spásy, zostávajú živými faktami, sú stále prítomné a účinné. Preto aj dnes máme na mysli nielen udalosť odohrávajúcu sa v minulosti, ale aj prítomnú udalosť. Duch Svätý prišiel a prichádza, oživil a oživuje, učil a učí, riadil a riadi, zjednocoval a zjednocuje, účinkoval a účinkuje…

Už v Starom zákone čítame o účasti Ducha Svätého na stvorení: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Takto Duch Svätý ochraňoval ešte nestvárnenú zem, pretože ju stvoril pre ľudí, ktorých duše raz bude posväcovať. Keď sa staral o bezduchú zem, tým viac bol na pomoci ľuďom a zostupoval na nich. V Knihe sudcov čítame, že zostúpil na sudcu Jefteho a dal mu odvahu a silu, aby oslobodil Boží ľud od nepriateľov. U proroka Izaiáša máme tri pekné miesta, kde sa píše, že Duch Svätý naplní svojimi darmi ľudskú dušu Mesiáša, ale aj duše veriacich: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom… Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti… Rozlejem vody na to, čo je smädné, a riavy na vyschnutú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo, svoje požehnanie na tvoje vetvy…

Toto proroctvo sa v plnej miere splnilo na ustráchaných apoštoloch, ktorí po Ježišovej smrti zamkli za sebou dvere a čakali, čo sa bude diať. Ježiš sa im zjavil dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého. A on premenil bojazlivých učeníkov na horlivých svedkov Ježiša Krista, čo sa prejavilo na Petrovi, keď po jeho kázni sa k veriacim pripojilo asi tritisíc duší. Z týchto slov jasne plynie, že Cirkev bola odkázaná na silu Ducha Svätého, aby sa vnútorne upevnila, v utrpení a prenasledovaní obstála a rozširovala sa. Pekne o tom svedčí text zo Skutkov apoštolov: Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov, lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha.

Svätý Ján Zlatoústy sa o Cirkvi vyjadril takto: Nikdy nestarne, stále mladne… Skutočne, kde je mladosť, rast, zeleň, tam musí byť aj princíp života. A princípom života Cirkvi je Duch Svätý. Pápež Lev XIII. napísal: Nech stačí povedať: Kristus je hlava Cirkvi, Duch Svätý je jej dušou. On ako číry a večný čin naplňuje Cirkev životom, v nej pracuje, aktivizuje všetko, čo je dobré, krásne a sväté. Umocňuje ľudské sily, vzbudzuje nové formy, zapája prítomnú dobu na život večný. Preniká Hlavu i údy, veje kam chce, a preto môžeme hovoriť o Cirkvi ako o jednej, svätej, katolíckej, apoštolskej a neomylnej. Otec a Syn posielajú neustále svetu svojho Ducha a on obnovuje tvárnosť zeme.

Tak ako Duch Svätý pôsobil v prvotnej Cirkvi, pôsobí aj dnes, aj teraz, v našom každodennom živote. My si ale, bohužiaľ, málo uvedomujeme, že v Cirkvi sme oživovaní Duchom Svätým, lebo jeho pôsobenie na nás, neprejavuje sa viditeľnými spôsobmi tak, ako tomu bolo v prípade apoštolov. V súčasnosti, ako píše dogmatická konštitúcia Lumen gentium: dary Ducha sa prejavujú skôr vo svätosti všedného dňa, pretože on prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme, modlí sa v nich a vydáva svedectvo. Navonok sa Duch prejavuje napríklad tam, kde poblúdený človek nachádza cestu k opravdivému polepšeniu, matka popri všetkých starostiach dobre vychováva deti, alkoholik vstúpi do seba a prestane znepríjemňovať život svojej rodine a okoliu, keď človek dokáže odpustiť, vie sa obetovať, neopustí iného v ťažkej životnej situácii, kde manželia sú si verní a deti si vážia rodičov, kde zodpovedne pracujeme alebo študujeme… Pouvažujme v dnešnú nedeľu, ako sa my, ako sa ja, otváram Božiemu Duchu, ako s ním spolupracujem, a akým spôsobom sa prejavuje cezo mňa v súčasnom svete.

Hoci stav vyprahnutosti sveta neustále rastie, Boh znova a vo všetkom prichádza nám na pomoc. Apoštol Pavol píše: Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť. Podľa ľudskej logiky by sa zdalo, že čím viac sa svet odkláňa od Boha, odmieta ho, topí sa v úpadku a hriechu, tým viac a priamo rastie Boží hnev. Ale dajme pozor! My nesmieme Boha merať podľa našich predstáv, lebo on koná tak, ako môže konať iba dokonalá láska.

Istý dôchodca hovorí: Duch Svätý je pre mňa predovšetkým Boží hlas, ktorý ma vedie, čo ma napĺňa hlbokou vďačnosťou. Spomínam si, ako som sa k nemu modlil, keď som sa mal rozhodnúť či po šesťdesiatke ešte zostanem pracovať, alebo odídem na odpočinok. Rozum mi hovoril, pracuj a akýsi vnútorný hlas hovoril: Ako dlho, myslíš, že budeš ešte môcť pracovať? Mal by si niečo urobiť pre svoju dušu a Cirkev! Vtedy som ešte nevedel, čo by to malo byť. Stretol som sa s kňazom, ktorý bol zavalený prácou a požiadal ma o pomoc vo farskej kancelárii. Dnes sa teším, že svoju starobu prežívam v aktívnej činnosti pre duše.

Snažme sa aj my, aby sa naša spolupráca s Božím Duchom prejavila v ovocí, o ktorom píše apoštol Pavol: Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. A prosme aj za Cirkev, aby ju Duch Svätý naplnil toľkými darmi, koľko ich potrebuje k premene nás aj celého sveta.