Skutoční, opravdiví proroci sa vždy museli dožiť toho, že ich dielo stroskotalo. Platí to aj o Ježišovi Kristovi. Keď sa pozeráme z čisto ľudského pohľadu na jeho život, dielo, prácu, musíme skonštatovať, že skončil krachom a sklamaním vo svojom vlastnom národe.

Určité sklamanie zaznieva aj z dnešného evanjelia. Prvá myšlienka žien pri prázdnom hrobe bola, že jeho mŕtvolu musel niekto odniesť alebo ukradnúť. V duchu boli rozhorčené, že Ježiš ani po smrti nemá pokoj.

To však bol už koniec Ježišovho pozemského príbehu. Sklamanie ale zažíval od začiatku. Už ako nemluvňaťu mu číhali na život, keď začal verejne účinkovať, mnohí ho neprijali, neuznali za Mesiáša, ani sa nedali osloviť jeho zázrakmi a skutkami lásky. Členovia vlastnej rodiny ho dokonca považovali za pomäteného. A hoci ľuďom neustále dokazoval, že je poslaný Bohom, že na ňom sa splnili starozákonné proroctvá, srdcia mnohých zostali tvrdé. Potom prišiel Veľký piatok a výkriky: Ukrižuj ho! Strašná krížová cesta, muky, hrozná smrť a prebodnutie srdca. Napokon nasledoval už iba studený hrob a veľký balvan, ktorým ho zapečatili. Až potiaľto je Ježišov život pre jeho nepriateľov veľkým fiaskom a krachom. To bolo z ich strany radosti a silných slov! Ale prišlo veľkonočné ráno, ženy našli prázdny hrob a nasledovali krásne svedectvá mnohých ľudí, ktorí ho videli živého. Iste nás, v tejto chvíli, prenikne neopísateľná radosť, že Ježišov život sa neskončil fiaskom a krachom, ale veľkým víťazstvom – víťazstvom nad hriechom a smrťou.

Táto história sa stále opakuje. Kristus ju znova a znova prežíva vo svojej Cirkvi, vo svojom tajomnom tele. Aj my, keď sa pozrieme na Cirkev iba z ľudského hľadiska, musíme konštatovať, že je veľa postov, na ktorých prehráva. Veď nie je to prehra, že hoci 2000 rokov hlása evanjelium, oheň lásky ešte neroztavil ľadové srdcia väčšiny ľudí? Nie je fiaskom, keď Ježišovo učenie bolo pôvodne jednotné a dnes milióny ľudí žijú v rozličných cirkvách a sektách? Nie je prehrou, že Kristova Cirkev je stále nepochopená, zaznávaná a na mnohých miestach sveta prenasledovaná? Či nie je hrozné, že Ježišova náuka o láske k blížnym neprenikla ešte do celého sveta a veľa ľudí trpí pre svoj pôvod, farbu pleti alebo náboženstvo? Áno, pre neveriacich ľudí, je to krach a fiasko Cirkvi, z ktorého sa veľmi tešia.

Veriaci človek však vidí omnoho ďalej a za krachom pozoruje víťazstvo. Tu musí každá filozofická špekulácia ustúpiť do úzadia, lebo tak, ako je pravdou, že Kristus je Synom Božím, tak pravdou zostáva aj jeho uistenie: Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? Nezabúdajme, že po Veľkom piatku vždy nasleduje veľkonočné ráno.

Ako často sme však maloverní! Ako často vidíme chyby na ľuďoch, na Cirkvi, alebo na jej predstaviteľoch, čo nám zatemňuje pohľad na Kristovo víťazstvo. Či nie je Ježišovým víťazstvom, že tisíce prvých kresťanov, väzňov v koncentračných táboroch a lágroch položilo život za vieru? Či nie je víťazstvom, že napriek pichľavým pohľadom a posmechu najbližších sa mnohí nenechajú odradiť od viery a verejne ju vyznávajú? Nie je Kristovým víťazstvom, že vo svete, ktorý je plný alkoholu, sexu a drog, sú stále mladí ľudia, ktorí žijú morálne, čisto a v predmanželskej zdržanlivosti? Či to nie je Kristovo víťazstvo, že práve vďaka jemu, dokážu mnohí dať súhlas bolesti, utrpeniu, nevyliečiteľnej chorobe a smrti?

Z toho vidíme, že fiasko, ktoré mnohí vidia v Cirkvi a u kresťanov, stáva sa napokon víťazstvom. Cirkvi už mnohokrát zvonili „umieračikom“, ale veľkonočné zvony ho vždy prehlušili. Veriacim v Krista vlievajú nepremožiteľný optimizmus, lebo víťazstvom, ktoré premáha svet, je naša viera. Každodenná viera zhmotnená v modlitbe, v účasti na nedeľnej bohoslužbe, v pristupovaní k sviatostiam, v dennom rozjímaní a vzdelávaní sa vo svojej viere. Viera, ktorá prerastá rodinný život a vychováva deti, viera, ktorá nás pobáda k svedomitej práci, poslušnosti k predstaveným, k ochote obetovať sa pre iných a za svoje presvedčenie.

Vlastním takúto vieru alebo mi čosi k nej chýba? Pričiňme sa, aby sme ju mali, lebo iba ona bude naším víťazstvom. Je to viera v Zmŕtvychvstalého, ktorý jediný dáva zmysel nášmu životu aj smrti.

V roku 1954 pravoslávni teológovia zo Sovietskeho zväzu navštívili západné Nemecko. Pri vítaní sa vedúci nemeckých hostiteľov ospravedlňoval, že ovláda iba dve ruské slová: Christos voskres. Vedúci pravoslávnej delegácie v odpovedi uviedol, že jeho nemecký kolega vie veľmi mnoho z ruského jazyka, lebo pozná dve najdôležitejšie slová, že Kristus vstal z mŕtvych.

Aj my dnes nadšene zvolajme, že Ježiš žije a usilujme sa túto skutočnosť vtesnať do svojho života, aby každý náš skutok o tom svedčil.