Starší ľudia si iste pamätajú, ako po 17. novembri 1989 z úst mnohých občanov zaznievalo: Máme krásnu mládež! Máme odvážnych mladých ľudí s veľkým srdcom! Možno niektorí v tejto chvíli majú na jazyku otázku: A pred 89. rokom krásna mládež nebola? My vieme, že bola, jestvovala, lebo krása vychádza z duše človeka, a aj vtedy mnohí mladí žili čnostne, zbožne, mravne a oplývali krásnymi ľudskými citmi. Možno počas novembra 89 to iba viacej vyplávalo na povrch.

Niečo podobné, ale v absolútnej miere, udialo sa aj pri Ježišovom premenení. On, pravý Boh a pravý človek, v ktorom sú dve prirodzenosti, božská a ľudská, ukázal to, čo je pred ľudským zrakom skryté – svoje božstvo. Učeníci videli doposiaľ iba to vonkajšie – skutky, ktoré nikto predtým nekonal. Videli zázraky, jeho Božskú moc nad prírodou, nad chorobou, nad smrťou… Na vrchu však mohli vidieť jeho Božskú slávu, krásu, velebu…

Ježiš sa premenil až pred svojím umučením. V evanjeliu je opísaný tento okamih: Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Učeníci nemohli zniesť pohľad na tú krásu a Petrovi sa nechcelo ani zostúpiť z vrchu: Pane, dobre je nám tu. Chcel postaviť tri stany, Ježišovi, Mojžišovi a Eliášovi. Lenže premenenie trvalo iba okamih, a potom bolo treba zostúpiť a vstúpiť do každodennej reality, na konci ktorej bude iné premenenie, ktoré vykoná nepremenený človek – človek hriechu. Ten premenil Ježiša tak, že nebolo na jeho tele jediného zdravého miesta. Od hlavy po päty bol samá rana. Ježiš dovolil hriešnemu človekovi, aby ho zajal, zbičoval, tŕním korunoval, položil na kríž a ukrižoval. Veľkolepo túto scénu opísal prorok Izaiáš: Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení… Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie, a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením…

Hriešny človek však nezvíťazil, smrť nemala nad Ježišom žiadnu moc. Svojou smrťou premohol našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil v nás život. Aký život? Boží život! Vzal na seba všetku špinu našich hriechov, aby nás obmyl svojou vlastnou krvou, do očistenej a vykúpenej duše vlial svoju milosť a nás obnovil na svoju podobu, čím nám dal účasť na svojej Božskej kráse. Opäť to skvostne vystihol prorok Izaiáš: Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.

Chceme byť krásnymi ľuďmi? Chceme, aby naše skutky boli dobré, krásne a záslužné? Zatúžme po Ježišovi! Zatúžme byť mu podobní! Niekto možno zostane smutný, lebo cíti, že jeho podobnosť s Ježišom zničil hriech. Nezabúdajme však, že tu smútok nemá miesto, lebo Ježiš vo sviatosti zmierenia zničí náš hriech, lebo dal nám svojho Ducha na odpustenie hriechov, aby nás očistil a urobil krásnymi a jemu podobnými. Človek je naozaj krásny iba vtedy, ak v jeho smrteľnom tele nevládne hriech, ale posväcujúca Božia milosť. A iba vnútorne krásny človek dokáže vzbudiť aj v inom človekovi túžbu po tejto kráse.

V životopise Dominika Savia čítame aj tento príbeh: Raz, keď kráčal do školy, šiel oproti nemu konský povoz. Kočiš bol veľmi nazlostený, škaredo hrešil a preklínal, pričom vôbec nebral ohľad na deti, smerujúce do školy. Keď to Dominik počul, priblížil sa k nemu, láskavo sa usmial a povedal: Prosím vás, neviete, kde je tu dom Jána Boska? Dominik dobre poznal cestu, ale otázkou sa snažil prerušiť príval škaredých slov. Keď kočiš videl úprimného a slušného chlapca, usmial sa aj on a povedal: Je mi ľúto, ale neviem. Dominik sa znova usmial a povedal: A môžem vás poprosiť o jednu službu? Ochotne, len povedz, povedal kočiš. Dominik prišiel k nemu celkom blízko a zašepkal mu do ucha: Urobili by ste mi veľkú radosť, keby ste prestali hrešiť. Kočiš od prekvapenia stratil reč, ale po chvíli sa predsa na niečo zmohol: Máš pravdu! Je to škaredý zvyk! A po tejto lekcii svoj zlozvyk zanechal.

Dnešné evanjelium je pre nás pohnútkou, aby sme zo seba vyhodili všetku špinu hriechu a otvorili sa pre Ježiša. On vstúpi do nášho srdca v podobe chleba ako premenený, zmŕtvychvstalý a oslávený Pán, aby v nás prebýval, vytváral v nás podobnosť so sebou a dal nám účasť na svojej Božskej sláve. Potom nemusíme konštatovať, aká je krásna veriaca mládež, lebo to isté sa bude môcť povedať aj o nás.

Prosme Pána, aby zažiaril v nás svojím svetlom a svojím Duchom urobil nás krásnymi ľuďmi, aby sa potom naša duchovná krása prejavila aj navonok v našich skutkoch.