Nevieme, odkedy si ľudia k Vianociam píšu pozdravy, ale je známe, že zvyk posielať si zdvorilostné správy na Nový rok v podobe textov na červenom podklade mali už starí Číňania. Podobné pozdravy, ale na papyruse, si vymieňali Egypťania a k tradícii vianočných pohľadníc prispel aj stredovek – kňazi a mnísi predávali počas Vianoc rytiny s kresťanskými motívmi. V ďalších storočiach ľuďom začali prichádzať na chuť novoročné priania s kresbičkami a vinšmi, samozrejme vlastnoručne vyrobenými. Dnes od vianočných pozdravov upúšťame. Na jednej strane na mnohých ľudí v každodennom zhone zabúdame, na druhej, všetko riešime mailmi a SMS-správami.

Prečo o tom hovorím? Začiatok listu Rimanom nám predstavuje aj jeden Pavlov pozdrav. A hoci je stručný, zostáva veľmi mnohovravný, akoby bol adresovaný nielen rímskej Cirkvi, ale aj tej našej – bratislavskej: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Z pozdravu plynie, že len dve slová majú preniknúť naše sviatky, naše duše, naše zmýšľanie: milosť a pokoj!

O nevyhnutnosti Božej milosti v duši i v rodinách sa už veľa popísalo a pohovorilo. Mnohí porobili alebo ešte robia potrebné kroky, aby sa Božia milosť dostala do našich duší cez sviatosť zmierenia, a aby sa v nás mnohonásobne rozmohla pri častom a uvedomenejšom svätom prijímaní. Preto v týchto dňoch vidíme aj viacej ľudí pri spovedniciach a rozdávanie svätého prijímania pri svätých omšiach trvá dlhšie ako počas bežných dní v roku. Kdesi v kútiku duše sa podľa toho vzpierame výčitke apoštola Jána, že Božie Slovo, Ježiš Kristus, do vlastného prišlo a vlastní ho neprijali. Nechceme na sebe niesť označenie nevďačníkov, ktorí odháňajú Boha od brány svojho srdca a svojej duše. A tak prvé slovo pozdravu apoštola Pavla našlo ozvenu v našom živote a možno aj u členov našich rodín.

Lenže aj ono druhé slovo žičenia apoštola Pavla musíme brať vážne a realizovať ho. Je to pokoj. Pokoj je viac ako prímerie. Teraz už ani nie tak v nás, lebo sme ho obsiahli s milosťou, ale okolo nás. V našej rodine, v manželstve, v našom byte, v deťoch, v priateľoch, v kolegoch v práci alebo v škole, v ľuďoch, ktorí nám niekedy lezú na nervy, a inokedy my im. Ide tu o pozitívne, dobré, ľudské a kresťanské medziľudské vzťahy. O tejto problematike sa teraz častejšie hovorí, ale sú to práve tieto dni, kedy je snáď najvhodnejší čas, zamyslieť sa o pokoji. Lebo akosi to medzi nami nehrá, ani v rodinách, ani v kolektívoch. Netreba to ani dokazovať, všetci to cítime a prežívame. Hoci sa aj hľadajú riešenia, a aj sa časom čosi objaví, no neskôr to zhasne ako knôt sviečky a my sme tam, kde sme boli predtým. Je isté, že v našich kresťanských rodinách a spoločenstvách by sa nepokoje nemali vyskytovať. Akosi nám tu nedá prejsť bez pozastavenia sa nad slovami apoštola Pavla: Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační!

Senátor USA Harold Hughes aj keď okúsil popularitu moci i vplyv, predsa odmietol im prisúdiť väčší význam. Podľa neho, životu dáva hodnotu jedine osobný vzťah s Ježišom Kristom. Vo svojej autobiografii smutne vyznáva, že v mladosti bol „pijanom, klamárom a podvodníkom“. Samozrejme, že sa to odrazilo na jeho živote. Špirálovito klesal stále viac a viac. Keď sa ocitol na samom dne biedy, ktorú si sám spôsobil, zahanbený a sklamaný svojím životom sa rozhodol pre samovraždu. Povedal si však, že skôr než si siahne na život, musí to zdôvodniť pred Bohom. Začal si teda pripomínať všetky zlyhania, zo spomienok lovil neprávosti, ktorých sa dopustil. Takto chcel pred Bohom zdôvodniť svoj zámer – takýto život predsa nemá žiadnu hodnotu. Pri tejto myšlienke sa rozplakal. A stalo sa niečo neočakávané. Hovorí: Bol to pocit, aký má azda malé dieťa stratené v noci v hroznej búrke, keď ho nájde otec a vezme do náručia. Hughes vo svojom srdci zakúsil Božiu odpúšťajúcu lásku. Bol to okamih milosti, ktorý nedokázal opísať. Na tento dar odpovedal rozhodným sľubom: Pane, čokoľvek budeš chcieť… ja to urobím… To bol začiatok nového života pre Harolda Hughesa, života, ktorý už mal svoju hodnotu.

Nik z nás by necítil pravú radosť zo sviatkov, keby medzi nami stáli múry odcudzenia, hnevu, intríg, studenej korektnosti alebo falošnej „bontónovej“ zdvorilosti. Krásne vianočné dni prinesú toľko príležitostí, aby človek nechal prehovoriť svoje srdce, aby inému pomohol, potešil ho, posilnil a povzbudil. Nedopusťme, aby predvia¬nočná nervozita vyvolala doma hádky, nedorozumenia, hnevy a nepríjemné scény.

Každý z nás, nech by sme mali akokoľvek „pobabraný“ život, môže prejsť premenou jednoduchým otvorením srdca pre Ježiša Krista. Prísľub nového života dal Spasiteľ skrze Nikodéma nám všetkým slovami: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“