Chodili spolu. Bola to ich prvá veľká láska. Lenže začala chorľavieť a choroba bola čoraz vážnejšia, až napokon ortieľ lekárov znel: Zachráni ju iba transplantácia srdca. Keď sa o tom dozvedel jej chlapec, povedal doma pred mamou: Ak by som zomrel, dajte jej moje srdce. Nikto ho nebral vážne, hoci trpieval bolesťami hlavy. Jedného dňa upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral. Vtedy si mama spomenula na jeho želanie. Operácia bola úspešná a ona teraz žije s jeho srdcom.

Ľudská láska je fascinujúca, ale v oveľa väčšej miere vyniká Božia láska prejavená nám v Ježišovi Kristovi, ako nám o tom hovorí dnešné podobenstvo. Je zaujímavé, že v Jánovom evanjeliu nachádzame iba dve podobenstvá: O viniči a O dobrom pastierovi. Obe začínajú slovami: Ja som…, čím presne zvýrazňujú stránky Ježišovej osobnosti.

Môžu však tieto podobenstvá povedať niečo dôležité človekovi, žijúcemu v pretechnizovanom svete? Môže ho osloviť obraz pastiera, keď toľkí ho ani na vlastné oči nevideli a mnohé deti si myslia, že mlieko a mäso sa vyrábajú v továrňach?

Ježišovým súčasníkom obraz pastiera bol veľmi blízky. Vedeli, že je to človek, ktorý nevyháňal, ale vodil ovce na dobrú pašu. Vedeli, že zverené stádo chráni často s nasadením vlastného života, ovce, ktoré sú choré, ošetruje a zblúdené vyhľadáva.

Toto podobenstvo nám môže pripomínať starobylý kostolík medzi výškovými budovami veľkomesta, kde nájdeme niečo, čo inde nie je – pokoj a ticho. Aj ono dnes pôsobí mimoriadne aktuálne. Dnešný človek, ktorý prešiel toľkými sklamaniami, väčšmi smädí po reči o láske, porozumení, dobrote a milosrdenstve. V čase vyspelej techniky a vedy sa uťahujeme do skromného Pánovho podobenstva, aby sme v jeho slovách našli pokoj pre naše srdcia. Boh si vybral jednoduchý obraz pastiera, aby nám v ňom zjavil svoju zachraňujúcu lásku, a aby sa nám predstavil ako náš milujúci priateľ. Ten, ktorý ostane pri nás, aj keď padneme, ten, ktorý sa nám nebojí povedať pravdu aj vtedy, keď bolí a je nepríjemná. Ako hovorieval po havárii svetoznámy automobilový pretekár Niki Lauda: Pozri, máš spálenú tvár a nemáš polovicu ucha. Toho, kto ťa nedokáže prijať takého, aký si, na toho môžeš zabudnúť a vyčiarknuť ho zo zoznamu priateľov. Priatelia zostanú s tebou…

Priateľ je ten, kto nehádže nad nami rukou, tvrdiac, že z nás už nič nebude a zostaneme takí, akí sme. Priateľ robí všetko pre to, aby nás zmenil k lepšiemu. Vzťah k priateľovi nás robí vyrovnanejšími a šťastnejšími, pričom to vôbec nepociťujeme ako ťarchu. Taký je Ježiš, ktorý nazval apoštolov aj všetkých ľudí dobrej vôle svojimi priateľmi a o sebe vyhlásil: Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Najkrajšie na tomto vzťahu je, že Boh sa nedá znechutiť, že nás neodvrhuje od seba, ako ani hrnčiar nezahodí pokazenú hlinu, ale znova sa pokúša z nej urobiť nádobu. Boh je dobrý pastier, ktorý ide za svojou ovcou aj v nebezpečenstve, lebo on je Láska, ktorá nás neustále vyhľadáva a zachraňuje. On prvý nám vyšiel v ústrety vo svojom Synovi, ktorý prijal podobu sluhu, zostúpil do večeradla, kde vzal na seba podobu chleba, ale aj otroka. Prichádza medzi nás, ako posledný z nás, či už to bolo v Betleheme, v Nazarete alebo na Kalvárii. Nehľadá víťazstvo, ale stráca život a ide až po bláznovstvo kríža. Také je priateľstvo Boha s nami, taká je Božia láska, ktorá sa uspokojí až vtedy, keď zachráni človeka!

Toto priateľstvo si veľmi intenzívne uvedomoval svätý biskup Bazil. Cisár sa mu vyhrážal pre vieru v Boha:

– Dám ťa súdu.

Bazil mu na to: Mám priateľa, ktorý je sudcom živých i mŕtvych.

– Dám ti zhabať celý majetok.

– Mám priateľa, ktorý je bohatým Kráľom neba i zeme.

– Pošlem ťa do vyhnanstva.

– Pán nebeských príbytkov je mojím priateľom.

– Dám ťa popraviť.

– Mám priateľa, ktorý je pánom života i smrti.

Mať priateľa, akým je Ježiš, nás napĺňa šťastím a dôverou v budúcnosť. Smelo môžeme volať s Mojžišom: Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal spásou… a s Dávidom môžeme vyslovovať v neho svoju dôveru: Pán je môj Pastier, nič mi nechýba… S Máriou spievame: Velebí moja duša Pána… a s Pavlom opakujeme v Duchu Svätom: Kto nás odlúči od Kristovej lásky?

Kiežby sme aj v duchu týchto myšlienok naďalej upevňovali svoje priateľstvo s Ježišom a nikdy ho nenarušili ťažkým hriechom. Lebo on nám dal všetko. A my by sme mu dali dať iba niečo? Iba to, čo nám zvyšuje? Napríklad, rýchlu rannú modlitbu, alebo večernú modlitbu v polospánku či pravidelný neskorý príchod na bohoslužby alebo ročnú spoveď? Veď opravdivý priateľ sa rozdelí so všetkým, dokonca aj s jednou jedinou jahodou.

Nech prejavom našej lásky a priateľstva s Ježišom je úprimná a zbožná modlitba a včasný príchod na nedeľnú svätú omšu. To gesto bude dobrým znakom, že priateľstvo s dobrým Pastierom si vážime, že nám na ňom záleží. Chceme ho udržiavať a oživovať aj naďalej, až do večnosti.