Pred každými voľbami dolieha na nás zo všetkých strán výzva, aby sme volili politikov, ktorí prinesú zmenu do politiky aj do života a sú lepší, ako tí predchádzajúci. Lenže, čo nás znepokojuje, je otázka: Ako previesť tú zmenu? Lebo vonkajšia zmena sa uskutoční iba vtedy, ak sa zmení vnútro človeka, lebo to, o čom človek rozmýšľa a čím sa zaoberá vo svojom vnútri, odrazí sa aj navonok v jeho konaní. Zbytočne bude politik sľubovať, čo úžasné chce priniesť po voľbách, keď on sám žije nemravným a pohoršlivým spôsobom života a nedodržuje morálne a často aj ústavné zákony.

Vnútro človeka môže zmeniť jedine Boh. Odznelo to aj v dnešnom prvom čítaní. Ono hovorí o zajatí, do ktorého sa dostal Izraelský národ a hoci chcel situáciu zmeniť, nemal k tomu dostatok síl. Až prichádza prorok Ezechiel a v mene Boha hovorí: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela… a spoznáte, že ja som Pán.

Nevieme, koľko Izraelitov si v babylonskom zajatí uvedomovalo príčiny národnej katastrofy. Nevieme, koľkí pochopili, že po rokoch pýchy, národného velikášstva, odklonu od Boha, po pochybnom spojenectve so vzdialeným Egyptom proti blízkej Babylonskej ríši muselo dôjsť k tragickému pádu. Márne varoval prorok Jeremiáš, že príde Boží trest, nikto ho nepočúval. Považovali ho za slabocha, dokonca za zradcu, lebo Božia pravda bola nepopulárna. Nuž a v zajatí mnohí začali žiť apaticky, iní sa prispôsobili prostrediu a odpadli od viery, ďalší zasa prijali pohanský spôsob života. A do tejto národnej tragédie zaznieva mocný hlas proroka Ezechiela: Vložím do vás svojho ducha a ožijete. Usadím vás na vlastnej pôde a spoznáte, že ja som Pán. A o tom, že Boh plní svoje sľuby, ľud sa mohol presvedčiť vtedy, keď ho vyslobodil z babylonského zajatia.

V Starom zákone máme množstvo svedectiev, ako Boh pomáha vyvolenému národu a zachraňuje ho, keď sa dostal do ťažkej situácie. Lenže ťažkosť neokúsili iba Izraeliti, ale aj celé ľudstvo, avšak po hriechu prvých ľudí prišlo vyslobodenie – prišiel Záchranca. Boh ho prisľúbil a proroci predpovedali. Hádam najkrajšie a najpresnejšie spísal záchranu ľudstva nám bližšie neznámy prorok, ktorého videnia sú zahrnuté v Knihe proroka Izaiáša a uvádzajú sa pod názvom Deutero-Izaiáš. Sú to kapitoly 40-55.

Neznámy prorok píše: Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku –, tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie, a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom.

Toto proroctvo sa vyplnilo na Ježišovi Kristovi. Aj dnes sme boli svedkami veľkého zázraku, keď vzkriesil Lazára. Nie iba preto, že bol jeho priateľom, ale pre jeho dušu, lebo Ježišovi vždy išlo o ľudské duše. A duša v stave ťažkého hriechu sa podobá človekovi, ležiacemu v hrobe. Ale stačí, aby Boh dal svojho Ducha, svoju milosť a ona ožije a znova získa životnú radosť.

Denne sa však presviedčame o opaku, lebo ľudia majú v sebe veľmi málo životnej radosti. A my sa pýtame: Ako je to možné? Čím je to, je mnohí ľudia si zúfajú a nevedia nájsť východisko zo začarovaného životného kruhu? Ako to, že im chýba životná istota? Odpoveď nachádzame v každodennom živote. Človek je pyšný na vedecké objavy, namyslený na to, čo vytvoril, aký je úspešný, bohatý… a tu predsa nie je miesto pre Boha. Výsledkom však je, že nevie nájsť správny životný smer a blúdi, až napokon túto beznádej utápa v alkohole, mamone, sexe, v drogách…

Lenže človek potrebuje nádej, ako nás o tom presviedča aj životná skúsenosť amerického biskupa Fultona Scheena, ktorý často mával príhovory v televízii. Jeden z nich začal takto: Keď som dnes šiel do televízie, stretol som človeka, ktorý bol rozhodnutý skočiť z mosta do rieky a skoncovať so životom. Povedal si však, že ak cestou stretne niekoho, kto mu dá nádej do života, neurobí to. A biskup sa obrátil na divákov s otázkou: Ak by ste sa vy ocitli v takejto situácii, vedeli by ste dať človekovi nádej do života? Túto otázku si môžeme položiť aj my. Neviem však, či by sa nám to podarilo, keby sme sa spoliehali iba na seba. Vždy si treba uvedomiť, že tam, kde sa končia ľudské schopnosti a možnosti, prichádza Boh so svojou pomocou.

Neoddávajme sa prázdnemu optimizmu, že sa tento náš svet a život v ňom zmení sám. Nezmení sa ani hospodárskymi, ani vojenskými zmenami novodobých Babylončanov alebo Peržanov, ani dekrétmi novodobých Kýrov. Svet sa môže zmeniť len z Božej milosti, v ktorú treba dúfať a o ktorú treba prosiť. Skutočná zmena nastane vtedy, ak sa svet otvorí Bohu, ktorý prichádza vo svojom Slove a v Eucharistii.

Pouvažujme dnes nad tým: Čo si odnášam do života zo svätej omše? Obnovuje ma? Otváram sa Bohu? Svoju obnovu musíme začať pri Bohu a s Bohom. Ak sa o to pokúsime, Pán zmení naše vnútro a náš život sa stane príťažlivým pre ľudí a hodnotným pred naším Bohom.