Kontakt
5. veľkonočná nedeľa – rok A
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“ Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: „Ukáž nám Otca?!“ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“
Jn 14, 1- 12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Francúzsky filozof Sartre veľmi pekne vystihuje postavenie človeka v súčasnosti, keď píše: Predo mnou sa otvára veľa ciest, ale ktorú z nich si mám vyvoliť? Ktorá mi ukáže zmysel môjho života? Mnohé cesty, ktorými som kráčal, ma sklamali. Nepriniesli mi opravdivé šťastie, neodstránili moje pochybnosti, ani mi neodpovedali na najdôležitejšie životné otázky. Čo mám teda robiť? Kam mám ísť?
Aj my stojíme častokrát vo svojom živote na rázcestí a hľadáme správnu cestu, ktorá nás privedie k trvalému šťastiu. Koľkokrát sme už aj vykročili k vytúženému cieľu, ale po čase sme sa ocitli v spleti nepochopiteľných problémov a ťažkostí, a tak sme z nej zbabelo odbočili. V tomto chaose ciest, ktoré sa nám ponúkajú, počujeme zrazu zreteľné a jasné slová: Ja som cesta, pravda a život. A my sa pýtame: Kadiaľ a kam vedie tá cesta? Ježiš Kristus, ktorý vyriekol tieto slová, nám ju určuje tak, že upriamuje našu pozornosť na konečný cieľ, ktorým je náš nebeský Otec a jeho domov. Stačí nám už iba kráčať v jeho šľapajach.
Z každodenného života poznáme, ako dobre sa cestuje, keď vieme, kde máme domov, môžeme sa tam vždy vrátiť, lebo nás niekto čaká. Na druhej strane, aký to musí byť tiesnivý a skľučujúci pocit, keď niekto nemá domov, iba sa bezcieľne potuluje a nemá kde hlavu skloniť. My, pútnici, ktorí kráčame v ústrety večnosti, sa takejto situácie nemusíme obávať, lebo Ježiš nás upokojuje slovami: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.
V akom zmysle sa Kristus stal našou cestou do večného príbytku? Sám o tom hovorí: Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Z týchto slov jasne plynie, že Ježiš sa stáva našou cestou, keď nám podáva pravdy, ktoré máme veriť a dáva nám zásady, prikázania, podľa ktorých máme žiť na našej životnej ceste. Lenže, buďme úprimní, koľké z týchto príkazov sa nám zdajú byť ťažké a život podľa evanjelia nám pripadá náročný, lebo vyžaduje od človeka odriekanie a obetu? Kto za tým však nevidí konečný cieľ – radosť s Bohom a v Bohu – pre neho sú to naozaj iba nepríjemnosti a ťažkosti, a tak sa túži vymaniť z Kristovho jarma a zhodiť z pliec jeho bremeno. Preto mnohí zanechávajú pravú cestu a hľadajú cesty pohodlnejšie, ľahšie, hoci sú bezcieľne a bludné.
Koľkí sa už v živote takto zmýlili a sklamali? Koľkí kráčali iba za pozlátkou šťastia, ktoré bolo iba chvíľkové, a potom nasledovala už iba bolesť a slzy?
Vysokoškoláčka Mirka neustále tvrdila, že v nič neverí, ale nevedela svojej kamarátke Lenke uviesť ani jeden dôvod, prečo neverí. Neustále iba opakovala, že jej život je sfušovaný, prázdny, je nanič, nemá zmysel… Kamarátka sa zverila s týmto problémom kňazovi a povedala: Nuž, čo som mala povedať na jej smútok a zúfalstvo? Nechcela som ešte zväčšiť jej utrpenie, a tak som sa zmohla iba na konštatovanie: Mirka, ja viem, prečo si taká smutná. Skúsila si, že ani peniaze, ani zábavy, ani voľná láska ti nestačia k šťastiu. Človek je oveľa väčší ako toto všetko. Jeho srdce je príliš veľké a radovánky príliš malé na to, aby ho mohli naplniť a urobiť šťastným. Okrem tela máš aj dušu, nesmrteľnú dušu a tá je taká veľká, že nič z toho, čo si skúsila, nemôže ju plne nasýtiť. Kňaz Lenke poďakoval, že takto duchaplne oslovila svoju kamarátku.
Aj tento príbeh nám má pomôcť pochopiť, prečo nás prirodzené cesty nikdy neuspokoja a prečo je potrebná k trvalému šťastiu Ježišova cesta, teda on sám. Lenže, hoci to vieme, ako často blúdime? Napríklad vtedy, keď nerešpektujeme Božie prikázania a nežijeme podľa evanjelia, opúšťame cestu manželskej lásky a vernosti, zanedbávame kresťanskú výchovu detí, veríme v moc peňazí, radovánok… Ježiš však hovorí jasne: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. A ponúka aj prostriedky – sviatosti, v ktorých sám účinkuje, je v nich prítomný a cez ne ponúka večný život.
Zamyslime sa dnes nad sebou, nad svojím životom: Po ktorej ceste kráčam? Je to cesta za Kristom, síce kľukatá, strmá, namáhavá…, ale za Kristom? Alebo si hľadám svoje cesty a nevyužívam prostriedky k častému stretávaniu sa s Bohom?
Prosme, aby Ježiš bol našou cestou, mojou cestou, po ktorej bezpečne môžem dôjsť k nebeskému Otcovi do jeho, môjho trvalého domova, v ktorom mi pripravil miesto.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
