7. veľkonočná nedeľa – rok A
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.
Jn 17, 1- 11a
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pri rozhovoroch s ľuďmi často môžeme počúvať aj tieto slová: Žiadam od vás dôveru za dôveru. My sme už takí, že všetko chceme mať vyvážené a vyrovnané. Žiadame si vopred odplatu, protihodnotu, niečo za niečo…
O tom, že jestvuje aj iná schéma vzťahov, hovorí nám dnešné evanjelium. Večer, pred svojou smrťou sa Ježiš lúči s učeníkmi: Otče, zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba a uverili, že si ma ty poslal.
Tieto Ježišove slová, vyslovené pred utrpením a smrťou, znejú prinajmenšom zvláštne. Povedal ich s veľkou dôverou a láskou, po všetkých ústupkoch, útekoch, zapretiach a zradách zo strany apoštolov, ale aj ľudí, ktoré sa stali a ešte sa mali stať. Apoštoli si v tých chvíľach mohli uvedomiť: Akože sme prijali a zachovávali jeho slová? Hovoril, aby sme sa milovali a my sme sa stále hádali, hašterili a vyvyšovali jeden nad druhého. My sme sa vlastne vôbec nemilovali. Ako často sme ho sklamali! Čo tým chce povedať, keď tvrdí, že sme zachovali jeho prikázania a uverili?
Vtedy ešte nechápali, že Ježiš vidí oveľa ďalej ako oni, má pred očami celé dejiny, až po dovŕšenie všetkého na konci časov. Ešte nechápali, že tieto slová vyslovuje z pohľadu večnosti, že im chce dať spoznať obrovskú a neoslabenú dôveru Boha voči človeku. Ježiš videl celú vieru ich života, videl ich lásku a veril im viac ako oni môžu veriť sami sebe. Takto dôveruje človeku iba Boh. Svätý Ján o niekoľko desaťročí neskôr s veľkou láskou a nádejou písal tieto slová, ktoré po všetkých útokoch a zradách zaiste pôsobili ako balzam a prinášali úľavu medzi prvými kresťanmi.
Aj nás musí potešiť, koľko istoty a pokoja plynie z láskyplného a dôverujúceho vzťahu Ježiša k nám. Máme niekoho, kto úplne vidí náš život, v celej jeho celistvosti, zo všetkým dobrým aj zlým, s víťazstvami aj prehrami, s úspechmi aj zlyhaniami. A napriek tomu vkladá do nás nádej, dôveruje nám a chce nás pritiahnuť k sebe. To je pre nás ohromné povedomie, ktoré nás má k čomusi priviesť. Z bežného života vieme, že dôvera medzi ľuďmi je základom dobrého vzťahu. Dôvera vzbudzuje dôveru. Cez dôveru ožíva aj láska. Ak nám niekto dôveruje, začneme milovať, začneme byť lepší a pozornejší. Preto niet divu, že nesmierna Ježišova láska voči nám chce vzbudiť našu dôveru a odovzdanosť sa Bohu.
Do akých rozmerov má prerásť naša odovzdanosť, ukazuje aj tento príbeh: Rabín sedel jedného dňa vo svojej izbe a rozjímal. Vtom vbehol do miestnosti sused a hovorí: Majstre, utekaj, je pogrom, zapálili synagógu! Ale rabín zostal sedieť za stolom, zdvihol na prichádzajúceho oči a pokojným hlasom povedal: Nikam nepôjdem. Lebo ak je Božia spravodlivosť, potom potrestá zločincov a dá vzniknúť novej synagóge, ešte lepšej a krajšej. Ale ak nie je Božia spravodlivosť, načo je nám potrebná synagóga?
Nech sa takého spoľahnutie na Boha stane akými vodidlom nášho života. Ak máme Priateľa, ktorý si nás tak vysoko cení, že to nikdy nie sme schopní pochopiť a vyvážiť, potom prikladajme na misku svojich váh všetko, čo máme. Naše dobré úsilia, snahy a skutky, ale predovšetkým ťažkosti, problémy a ľudsky neriešiteľné situácie. Odpovedajme na nesmiernu Božiu dôveru a jeho zaľúbenie v nás, väčším odovzdaním sa Kristovi. Nech toto spoľahnutie sa na Boha prerastie zo života modlitby a chvíľ strávených pri Eucharistii do celého nášho života.
Pane, máme radosť, že si nás nikdy neodpísal a neopustil, aj napriek našim útekom, zapretiam a zradám. Ďakujeme ti, že tvoj spôsob prístupu k nám, je tak veľmi odlišný od nášho ľudského prístupu. Pomôž nám, aby sme na tvoju výzvu nezištnej lásky a dôvery odpovedali na začiatok aspoň čestne po ľudsky – dôveru za dôveru a učili sme sa častejšie odpovedať po kresťansky – nezištnou a obetujúcou láskou voči každému človeku.