Stretávame sa s rôznymi názormi na život kňaza a na jeho poslanie. Zvlášť za posledné roky môžeme pozorovať, akoby sa s nimi roztrhlo vrece. Niektoré noviny pravidelne opisujú a skresľujú správy o živote v Cirkvi a je smutné, že k tomu niekedy prispievajú aj samotní kňazi, pričom podávajú rozporuplné hodnotenie významu a poslania kňazstva. Kňaz bol, je a bude, stredom pozornosti veriacich, aj neveriacich.

Keď sa kňaz objaví pekne oblečený, mnohí majú poznámky, že pôsobí ako módny manekýn, keď sa oblieka skromne, zasa hovoria, že sa hrá na chudáka. Keď sa usmeje, povedia, že je sveták a neverí tomu, čo robí, keď je vážny, pôsobí odstrašujúcim dojmom. Keď chodí v reverende, hrá sa na zbožného, keď chodí v civile, neváži si cirkevné rúcho. Keď sa objaví u lekára, povedia o ňom, že káže o nebi a pritom sa bojí smrti.

Iste by sme mohli ďalej pokračovať a dopĺňať argumenty, ktorými ľudia chcú dokázať, že kňaz sa nehodí do dnešného sveta, a keď sa v ňom už predsa objaví a pohybuje, jeho život by mal vyzerať úplne inak, podľa ich predstáv.

Dnes sme v evanjeliu počuli výzvu Pána Ježiša, aby sme sa modlili za nových kňazov, lebo žatva je veľká, ale robotníkov málo. Často však už aj tí, ktorí ako novokňazi prichádzajú do žatvy, stávajú sa terčom posmechu, posudzovania a odsudzovania. Preto je dobré a prospešné, aby sme si dnes uvedomili, kto je kňaz a aké je jeho poslanie.

Predovšetkým si uvedomme, že kňaz nie je dajaký nadčlovek. Ježiš sa s pokorou znížil k človekovi a prijal na seba ľudskú prirodzenosť, aby mu bol čo najbližšie. Jasne povedal, že učeník nie je nad Majstra. Kňaz nie je ani anjel, čo sa týka jeho prirodzenosti. Kňaz nie je ani žiadny čarodejník. Má síce zázračnú moc, keď môže premieňať pri svätej omši chlieb a víno na Telo a Krv Krista, ale je iba človek, ako každý iný, s dušou a telom. Podlieha únave, pokušeniu a tiež veľmi dobre vie, čo je hriech. Sám potrebuje Božie milosrdenstvo, a preto pristupuje pravidelne k sviatosti zmierenia.

Sväté písmo označuje Krista, ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Cirkev je predĺžením Spasiteľovho života na zemi, jeho mystickým Telom, a preto každý pokrstený člen Cirkvi má podiel na Kristovom kňazstve. Dokonalejší podiel majú však tí, ktorí prijali sviatosť kňazstva. Kňaz v našom poňatí je človek, ktorý je nástrojom Ježiša Krista – Veľkňaza. A tak, čo robí kňaz, je v skutočnosti dielom Ježiša Krista. Svätý Augustín to vyjadril takto: Ak krstí apoštol Peter, krstí vlastne Kristus, ak krstí Pavol, tiež krstí Kristus, a ak krstí ktorýkoľvek kňaz, opäť krstí Kristus. Úloha kňaza vyniká ešte zreteľnejšie vo sviatosti zmierenia a pri premenení. Kňaz pri rozhrešení nehovorí: Nech ti Pán odpustí hriechy… ale hovorí: Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov… Pri premenení nehovorí: Toto je Telo Kristovo, ale hovorí: Toto je moje Telo, toto je moja Krv…

Opravdivosť sviatostného pôsobenia nezáleží na osobe kňaza, ale priamo na pôsobení Darcu milostí – Ježiša Krista. Kňaz vo všetkom koná v mene jediného a večného Kňaza Ježiša Krista, ktorému prepožičiava svoje ruky, svoje ústa a celú svoju osobnosť. Jeho veľkosť spočíva v tom, že si ho vyvolil sám Kristus: Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Každý kňaz si je dobre vedomý, akých veľkých milostí sa mu dostalo, a preto jeho prvoradou úlohou je, aby svojím životom čo najdôveryhodnejšie nasledoval svojho majstra a učiteľa Ježiša Krista. On tu nie je pre našu kritiku, posudzovanie a odsudzovanie, ale predovšetkým pre naše posväcovanie. Jeho prostredníctvom sa nám dostá¬vajú veľké dary a milosti.

Na kňazskej rekolekcii kňaz vyrozprával zážitok z nemocnice. Hovoril: Stretol som primára interného oddelenia. Reč samozrejme bola najmä o chorobách a utrpení. On sa vtedy veľmi snažil pomôcť jednému 45-ročnému mužovi, ktorý bol po infarkte v kritickom stave. Zháňal vrtuľník, aby ho mohol dať rýchlo previesť na lepšie vybavené pracovisko. Zhodli sme sa na tom, že kňazské a lekárske povolanie majú spoločné to, že sa často stretávajú s bolesťou a utrpením. Okrem iného mi povedal: No vy, kňazi, máte predsa jednu výhodu. Nemáte čo pokaziť, a preto vám pozostalí nemôžu nič vyčítať. Ale nám vyčítajú hocičo a väčšinou bezdôvodne. V prvej chvíli sa mi zdalo, že mal úplnú pravdu. Ale až doma, keď som o tom premýšľal, som si uvedomil, že keď niečo „pobabreme“ my, kňazi a zapríčiníme záhubu nejakej duše, ona nám to síce vyčítať nebude, ale neviem, čo v takomto prípade povieme pred Božou tvárou, keď sa bude treba zodpovedať za svoj kňazský život. Cez ten rozhovor mi Boh pripomenul moju ľudskú slabosť a zároveň veľkú zodpovednosť, ktorú som na seba prijal vo chvíli kňazskej vysviacky. Preto ho prosím o dar múdrosti a bázne Božej, aby som dokázal tak žiť a učiť mne zverených veriacich, aby nik z nich večne nezahynul.

Prosme v týchto dňoch, keď do Pánovej žatvy nastupujú noví robotníci, aby boli svedomitými, usilovnými, pokornými a skromnými. A prosím o modlitbu aj za nás, ktorí roky alebo desaťročia pracujeme v Pánovej žatve, aby sme aj napriek našim slabostiam nasledovali toho, ktorému sme odovzdali a zverili celý náš život.