Počúvali sme pozorne evanjelium? Nepobúrili nás slová: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden?! Pokrvné zväzky sú predsa tak silné, že stavať proti ním čosi alebo kohosi, zdá sa nám celkom zbytočné a neprirodzené. Veď rodičia a dieťa patria spolu a to čo ich spája, je láska. Nie je nič krajšie na tomto svete ako uspo¬riadaná rodina, kde všetci sú spojení láskou, kde radosti jedného sú aj radosťami ostatných a kde aj bolesť kohokoľvek z nich je bolesťou všetkých.

A do tohto krásneho obrazu rodinnej lásky znejú Kristove slová: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. To ešte nikto na svete nežiadal, a keby to bol aj chcel, nebol by sa to odvážil povedať, pretože by vedel, že nemá na to právo. Ani jeden učiteľ, nech ho žiaci majú akokoľvek radi, toľko od nich nedosiahne a nedosiahne to ani jeden vodca od svojich verných. Ba ani jeden priateľ by nebol tak pochabý, aby to žiadal a nemohla by to spravodlivo žiadať ani jedna nevesta, a ani jeden ženích.

Lenže Ježiš to žiadal. Odvážil sa, chcel, ba priamo rozkazoval, že treba ho milovať väčšmi, ako svojich drahých. Pri tom však nezakázal milovať otca, matku, brata, sestru… Nad touto láskou však musí stáť vyššia láska, láska k nemu, láska k Bohu

Iste sa pýtame či to Kristus dosiahol, že ľudia ho viac milovali, ako svojich najbližších? Áno, dosiahol! Nie raz, nie len od niekoho, od pár ľudí, ale od celých zástupov nevinných detí, ktoré ho viac milovali, ako svoje matky a otcov. Dosiahol to od matiek a otcov, ktorí viac ako svoje deti milovali Boha. Koľko bolo kresťanských rodičov, ktorí počas prenasledovaní dokázali nad rodičovskú lásku postaviť lásku k Bohu? A ani myšlienka, že tu zanechajú siroty, ich nevedela zlomiť v ich presvedčení a vo vernosti k Bohu.

Keď premýšľame o týchto skutočnostiach kladieme si ešte jednu otázku: Mohol to Boh žiadať? Mohol! A iba on mohol vysloviť túto požiadavku. Dobro, ktoré matka preukazuje dieťaťu je veľké, jej nežnosť je nesmierna, jej obetavosť nemá hraníc. Ale sama sa takou nevytvorila. Nie ona si vytvorila srdce také nežné, jemné, hlboké a veľké na lásku. Ona sa taká narodila. Ale už pred jej narodením ju musel dakto pre nás pripraviť, sformovať… A to bol Boh. Tu na zemi nás nik nebude tak milovať ako matka, pretože nik nám nemôže dať život, ako nám ho dala ona. Ale nikto nás nebude milovať tak ako Boh, pretože Boh nám dal aj život aj dobrú a láskavú matku. Kto je teda väčší – dielo alebo Pôvodca? Všetko, čo je na diele krásne, obdivuhodné a očarujúce, má od svojho pôvodcu. A tak celá vznešenosť, ktorú nachádzame na matke, je len odrazom božského Pôvodcu. Ten, čo stvoril jej materinské srdce, má iste srdce materinskejšie, ten, kto zažal teplý pohľad v jej očiach, má iste pohľad teplejší a kto vymodeloval jej nežnú materinskú lásku, má iste lásku nežnejšiu.

Ako teda môžeme väčšmi milovať dielo ako Pôvodcu? Ako môžeme väčšmi milovať obraz ako skutočnosť? Milujme matku, ale ešte viac musíme milovať toho, kto nám ju stvoril a dal. Matka nám dala všetko, čo človek môže dať, ale Boh nám dal ešte aj ju. Ak teda pre svojich rodičov zabúdame na Boha, ak sa od neho vzďaľujeme, sme ako tí, ktorí zanedbávajú strom a nestarajú sa oň, ale popri tom chcú mať radosť z ovocia.

Poštár stlačil zvonček. Spoza dverí sa ozval detský hlások: Kto je tam? Tu je poštár. Nesiem doporučený list. Si doma sám? Áno, odpovedal chlapček. Mama je v obchode. A ja a môj brat a moja sestra a môj ocko – my sme tu všetci sami.

Čím väčšmi budeme poznávať a milovať matku, tým viac budeme milovať Boha. Čím viac budeme milovať Boha, tým nám bude naša matka drahšia a vzácnejšia, lebo nenájdeme na celom svete nijaký obraz Boha, ktorý by sa mu väčšmi podobal ako ona, naša dobrá matka. A potom určite nebudeme sami…