Pri čítaní novín alebo časopisov môžeme často pozorovať, že jednotlivé články sa opakujú a máme dojem, akoby si ich periodiká vzájomne preberali. Stáva sa, že otvoríme periodikum a povieme si: To som už čítal pred týždňom v inom časopise… Ten istý pocit môžeme mať aj každú nedeľu pri svätej omši pri počúvaní evanjelií. Tiež si môžeme povedať: To už poznám, dokonca by som to dokázal citovať aj spamäti… Väčšina úryvkov opisuje Ježišove zázraky alebo prikázania.

Dnešné evanjelium sa však vymyká z týchto predstáv, lebo jeho obsahom je Ježišova modlitba a rada, ktorú dáva apoštolom, a teda aj nám.

Ježišova modlitba vychádza z jeho pohľadu na tých, ktorí ho boli ochotní nasledovať a spomedzi nich si zvolil svojich najbližších spolupracovníkov. Nešiel sa radiť k slávnemu učiteľovi a rabínovi Gamalielovi, ani k Nikodémovi, ba ani k farizejom a zákonníkom, koho si vyvoliť, ale vyvolil si rybárov, pastierov, roľníkov aj mýtnika a tých si vybral za najbližších spolupracovníkov. Z nich si vychoval budúcich hlásateľov evanjelia, prvého pápeža a biskupov, ktorí boli plní viery, lásky, odvahy a múdrosti.

Cirkev aj v budúcnosti postupovala podobne a nevyberala si iba z bohatých a vzdelaných, ale aj z jednoduchých, chudobných a nevzdelaných. Spomeňme „chudáčika“ Františka z Assisi a jeho obrodu Cirkvi, Katarínu Sienskú – dievča bez vzdelania, ktoré písalo listy pápežom a kráľom a uctievame ju ako učiteľku Cirkvi alebo Jána Vianneyho, patróna farárov a spovedníkov, ktorý nezískal múdrosť v školách, ale v modlitbe. Máme mnoho príkladov maličkých, ktorí sa stali veľkými v Božích očiach, ale aj v očiach veriaceho, ba dokonca aj neveriaceho ľudu. Z tohto plynie veľké poučenie, že Boh koná veľké veci skrze maličkých. Preto Ježiš povedal: Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.

Druhé poučenie plynúce z dnešného evanjeliu tkvie vo vete: Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Táto veta sa dá vyjadriť dvomi slovami: dar viery. Katechizmus katolíckej Cirkvi v bode 1814 hovorí: Viera je božská čnosť, ktorá nám pomáha veriť v Boha a vo všetko, čo nám on povedal a zjavil a čo nám predkladá veriť svätá Cirkev, pretože On je Pravda sama. Vierou sa človek slobodne oddáva Bohu. Veriaci sa preto usiluje poznať a plniť Božiu vôľu… Poučenie pre nás plynie z toho, že tento nezaslúžený dar viery, ktorý sme dostali, máme v sebe živiť a odovzdávať ho všetkým, ktorí po ňom túžia.

Tretie poučenie je obsiahnuté vo vete: Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Vo svete, ktorý poznal revúcich diktátorov, vo svete, v ktorom sme prežívali systém triedneho boja a nenávisti, je ticho a pokora považovaná za slabosť či dokonca zbabelosť. Tichý a pokorný človek je považovaný za nulu, ktorá nič nedokáže, mlčí, so všetkým súhlasí, o nič nebojuje, a preto aj nič nedosiahne. Keď teda Ježiš volá, aby sme sa od neho učili tichosti a pokore, mali by sme ho považovať za nulu za bezvýznamného? Keď však budeme pozorne čítať evanjeliá, všimneme si, že on dokázal plávať aj proti prúdu, odvážil sa vyhľadávať spoločnosť hriešnikov, aby im ukázal cestu k obráteniu a k spáse, nedal sa ovplyvniť rozvášneným davom, a preto odpustil žene – hriešnici, dokázal rázne jednať s pokryteckými farizejmi a zákonníkmi a povedať im: Beda! Dokázal vziať do rúk bič a vyhnať obchodníkov a kupcov z chrámu, predstavil nevinné dieťa ako vzor tým, ktorí chcú dosiahnuť spásu, prijal potupný rozsudok, kríž a ukrižovanie. Na urážky a posmech mal iba jednu odpoveď: Otče, odpusť im…

Ježiš nám ukazuje, že v tichosti a pokore je sila a odvaha poznať pravdu, hlásať ju, brániť ju a hovoriť ju. Potvrdzuje to aj nedávna minulosť, kedy veci nemuseli prísť až tak ďaleko, keby kresťania päťdesiatich a sedemdesiatich rokov minulého storočia mali viac odvahy hlásiť sa k viere, chodievať do kostolov a posielať deti na náboženstvo. Potom už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom, nad tým, že deti a vnúčatá sú nepokrstené a neveriace.

V dobe, kedy medzi inteligenciu bolo v móde popierať Božiu existenciu, geniálny vedec Louis Pasteur verejne prehlásil: Nakoľko som poznal Božie zjavenie, mám vieru ako bretónsky sedliak. A keby som Božie slovo poznal ešte lepšie a dôkladnejšie, mal by som vieru ako bretónska sedliačka.

Pokora si vie priznať aj chyby, nelichotí bohatým, ktorí majú moc, ale skôr slúži slabým, chudobným a zastáva sa pravdy. Pokora sa nepomstí, nezazlieva, vie odpúšťať.

Zapamätajme si dnešný odkaz, ktorý nám Ježiš dáva: modlite sa, proste o dar viery a učte sa pokore, aby ste našli odpočinok pre svoje duše!