17. nedeľa „cez rok“ – rok A
Šalamúnovi sa v noci vo sne zjavil Pán a povedal mu: „Žiadaj si, čo chceš, a dám ti.“ Šalamún povedal: „Pane, Bože môj, ty si svojho služobníka ustanovil za kráľa namiesto môjho otca Dávida. Ale ja som veľmi mladý a neviem, ako si počínať. A tvoj služobník je uprostred ľudu, ktorý si si vyvolil, ľudu nespočetného, ktorého je toľko, že ho nemožno spočítať ani odhadnúť. Daj teda svojmu služobníkovi chápavé srdce, aby vedel spravovať tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým. Veď kto by ináč mohol spravovať tento tvoj ľud, taký početný?“ Pánovi sa páčilo, že si Šalamún žiadal práve toto. Preto mu Boh povedal: „Pretože si si toto žiadal a neprosil si o dlhý vek ani o bohat¬stvo, ani o život svojich nepriateľov, ale si si žiadal múdrosť, aby si rozlíšil právo, hľa, splním tvoju žiadosť: dám ti srdce múdre a chápavé, také, že tebe podobného nebolo pred tebou a ani po tebe nebude.“
1 Kr 3, 5-6a. 7-12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keď sa rozprávate s mladými ľuďmi, väčšina z nich má smelé plány do budúcnosti. Túžia po vzdelaní, mnohí po dobre platenej práci v zahraničí, po luxusnom živote, usporiadanej rodine a napokon po spokojnej starobe.
Všimli ste si, aký je tu kontrast s túžbami mladého kráľa Šalamúna? Nastupuje na trón po otcovi Dávidovi, pričom chápe veľkú zodpovednosť pred Bohom a národom. Je si vedomý, že ako kráľ bude absolútnym pánom, ale aj sudcom. Iste veľakrát uvažoval nad tým, ako splní zverenú mu úlohu. Uvedomuje si svoju neskúsenosť, a preto pokorne hľadá pomoc tam, kde ju možno vždy nájsť – v Bohu. Neprosí o moc, slávu, vojenské víťazstvá, ale prosí o múdrosť, aby mohol rozumne vládnuť a spravodlivo súdiť ľud. Takáto prosba je Bohu milá, a preto ju nielen vypočuje, ale vo svojej štedrosti mu dáva omnoho viac. A ešte jedno si všimnime: skôr ako začne prosiť, prináša bohaté obety, pričom dúfa, že bude vypočutý.
Z toho plynie aj pre nás jedno veľké poučenie: buďme k Bohu veľkodušní. Šalamún prinášal bohaté obety. Aj naše náboženstvo má dve stránky, kolónky: dostal a dal. To, čo som dostal od Pána, to je vlastne všetko, čo mám: život, zdravie, krásu, nadanie, šťastie, lásku, spokojnosť… Lenže tá druhá kolónka, čo mám ja dať Bohu, ostáva často prázdna, akoby som nevedel, čím ju mám vyplniť. Tam by mala byť zapísaná moja každodenná modlitba, nedeľná prítomnosť na svätej omši, skutky pomoci a lásky k blížnemu…
Ale buďme úprimní. Vidíme v modlitbe každodennú nutnosť rozhovoru s Bohom, do ktorého vkladáme svoju vieru, dôveru a lásku, alebo v nej vidíme iba akúsi zaklínaciu formulu, ktorá nás má chrániť pred zlom, nebezpečenstvami a nepriateľmi? Keď nám nič nechýba, nemodlíme sa a vyhovárame sa, že nemáme čas, ale zrazu si ho nájdeme, keď nás čaká operácia, ochorelo nám dieťa, máme pred skúškami… Možno vychádzame z toho, že na nebi je dobrosrdečný dedko, „pánbožko“, ktorému preukazujeme nesmiernu láskavosť tým, že nám môže v niečom pomôcť.
Mladý Šalamún neprosí o slávu, bohatstvo, pomoc v boji proti svojim nepriateľom. Prosí o múdrosť, čiže o stavovskú milosť. Za čo my prosíme? Za zdravie, požehnanie v práci, pomoc pri skúškach, za úrodu, za dážď, za pekné počasie, za zomrelých… To je všetko pekné, potrebné a dôležité. Ale dokážeme sa niekedy povzniesť nad tieto pozemské veci a prosiť aj o duchovné dary?
Keby sme sa vedeli opravdivo modliť, tak by sme sa modlili: Pane, prosím o to a to, ale keby to nebolo v prospech mojej duše, tak ma nevypočuj. Alebo priamo Ježišovými slovami: Otče, nie moja, ale tvoje vôľa nech sa stane. Vtedy by sme boli častejšie vypočutí a Boh by nám dal ako Šalamúnovi omnoho viac, ako sme prosili.
Dnešná Šalamúnova modlitba má byť pre nás dôležitým zamyslením. Zarmucuje nás, keď vidíme vyrastať tisíce detí bez poznania Boha, mládež, ktorá si chce len užiť mladosť, rozbité rodiny, rozvrátené manželstvá, poloprázdne kostoly, nedostatok kňazov, nespravodlivosť vo svete, prenasledovanie… A my sa pýtame: Prečo je tomu tak? Odpoveď je jasná: Pretože sa nechceme a nevieme modliť.
Katolícka spisovateľka Žofia Kossáková vo svojej knihe Spomienky na Osvienčim píše: Veľký rozdiel medzi nami, ženami z Poľska a ženami iných národností, bol v tom, že my sme cítili, že sa za nás modlia naši manželia, rodičia, príbuzní… My sme cítili zázemie modlitby, ktoré iným ženám chýbalo, a preto boli niekedy nešťastné a zúfalé. V knihe uvádza aj výrok jednej doktorky filozofie: Pre mňa na slobode náboženstvo neexistovalo. Tu sa však začínam o náboženstvo zaujímať, pretože pri všetkej negácii prichádzam k záveru, že musí existovať absolútne Dobro – Boh!
Keby sme sa všetci, mladí i starí, zdraví aj chorí, spojili v spoločnej modlitbe nielen za zdravie, za úrodu, ale aj za dobro Cirkvi, za obrátenie hriešnikov, za pokoj vo svete, vytvorili by sme obrovské zázemie modlitby, takú obrovskú silu, žeby doslova prerazila nebesia a my by sme boli vypočutí, ako bol vypočutý Šalamún. Potom by aj o nás platili slová: Pretože si si toto žiadal a neprosil si o dlhý vek ani o bohatstvo, ani o život svojich nepriateľov, ale si si žiadal múdrosť, aby si rozlíšil právo, hľa, splním tvoju žiadosť: dám ti srdce múdre a chápavé, také, že tebe podobného nebolo pred tebou a ani po tebe nebude. Potom by celkom inak vyzerali naše farnosti, mestá, aj celý svet.
Pokúsme sa o takéto spoločné zjednotenie sa v modlitbe v nastávajúcom týždni. Nech nám je príkladom mladý kráľ Šalamún.