Pri počúvaní správ sa niekedy až hrôzou strasieme, keď oznamujú, ako matka dokázala vziať život svojmu narodenému dieťaťu. Aby sa týmto hrozným udalostiam predchádzalo, vznikli v roku 2004 z iniciatívy občianskeho združenia Šanca pre nechcených tzv. Hniezda záchrany. Sú to verejne prístupné inkubátory, kde je možné anonymne odložiť nechceného novorodenca. Postupne ich zriadili 20 po celom Slovensku a tento počet ešte nie je konečný. Každá žena, ktorá tajne porodí svoje dieťatko, môže ho vložiť do Hniezda záchrany a vyhnúť sa tak krutému zločinu. Táto možnosť je bezplatná a bezpečná. Po žene, pokiaľ sama neprejaví záujem, nebude nikto pátrať a dieťatko dostane šancu žiť, dokonca žiť plnohodnotne v adoptívnej rodine.

Porovnajme si počínanie týchto zúfalých žien so ženou – pohankou z dnešného evanjelia. Určite sa plne postavíme na stranu pohanky, ktorá prosí Ježiša o zdravie pre dcéru. A ešte ako prosí!? Doslova kričí: Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch. Ježiš jej však zámerne nevenuje pozornosť. A keď to už aj apoštolom liezlo na nervy, vyzvali ho: Pošli ju preč, lebo kričí za nami. Až teraz sa Ježiš odhodlal niečo povedať. Je to však skôr chladné vysvetlenie, prečo na ňu nereagoval. Pochádzala totiž z okolia Týru a Sidonu, územia známeho svojou neverou. Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela. Žena je však vytrvalá a nedá sa len tak ľahko odbiť. Prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: Pane, pomôž mi! Ale nepomohlo ani to. Do tejto chvíle Ježiš od nej udržiaval určitý odstup, teraz však zaútočil na jej boľavé miesto strohými a tvrdými slovami: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. Znamená to, že nie je dobré vziať ho Izraelitom a hodiť ho pohanom. Mohla však oná úbohá žena za to, že sa narodila ako pohanka? A Ježiš ju dokonca stavia na roveň psom. Neozvala by sa v tejto chvíli v človekovi pýcha? Nevzkypela by v ňom žlč? Nebolo by lepšie sa otočiť a s plačom, preklínaním alebo s nadávkami odísť? Žena sa však neuráža ani nevzdáva, ba situácia chorej dcéry ju doháňa k tomu, že Ježiša šikovne a pohotovo vezme za slovo: Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. Pred touto vierou Ježiš kapituluje: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš. Evanjelista dodáva: A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

Čo tu viac obdivovať? Vieru ženy alebo jej neodbytnosť? Obdivuhodné je oboje, ale možno trocha „navrch“ má jej neodbytnosť. Nedala sa odradiť, volala, kričala, až napokon dosiahla svoje. Bola to jej prosba a modlitba. Útočila na Božské Srdce a ľudsky povedané – obmäkčila ho. Dokážeme sa aj my tak vytrvalo modliť? Dokážeme tak mocne útočiť na nebo? Koľkí z nás, pokiaľ nie sú hneď vypočutí, sú naklonení utiahnuť sa do ulity a sklamane nariekať: Nemá význam sa modliť, nemá význam chodiť do kostola, nemá význam spoliehať sa na Pána Boha! Čo si sám neurobím, nezískam, nemám…

Lenže nezabúdajme, že ak nie sme vypočutí, má to svoje dôvody. Naša modlitba alebo nevychádza z čistého srdca, alebo prosíme o niečo, čo by nám vôbec neprospelo, ba skôr uškodilo, alebo sa snažíme nadiktovať Bohu, aké dary má nám udeliť, pričom zabúdame, že iba modlitba pokorného preráža nebesia. Ale hlavný problém, ktorý je pekne vystihnutý v dnešnom evanjeliu, je v tom, že sa nemodlievame s dôverou v Boha. A keď nás aj nevypočuje tak, ako si to my predstavujeme, nikdy nám nedá kameň, keď ho prosíme o chlieb.

V modlitbe si často zamieňame úlohy a žiadame od Boha, aby vykonal našu vôľu, aby uskutočnil náš plán, aby sa doslova dal do našej služby. Lenže modliť sa, znamená pravý opak. Máme prosiť, aby sme vládali konať jeho vôľu, uskutočňovali jeho plán a celkom sa odovzdali do jeho služby. V modlitbe nejde o to, aby sme zmenili Boha, rozkazovali mu, ale aby sme zmenili seba, poslúchali Boha a dôverovali mu. Len vtedy bude naša modlitba vypočutá, keď sa budeme modliť vytrvalo a s dôverou.

Keď americký prezident Ulysses S. Grant (1822–1885) odišiel po ukončení volebného obdobia z úradu prezidenta, dostal sa do veľkých finančných ťažkostí. Uveril nesprávnym ľuďom a investoval všetky svoje financie do projektu, ktorý krachol. Ocitol sa vo veľkej núdzi. Rozhodol sa teda napísať svoje pamäte, aby mohol splatiť dlhy, ktoré mu ostali a aspoň trochu zabezpečiť svoju rodinu v prípade svojej smrti. No počas týchto ťažkých dní písania lekári mu zistili rakovinu jazyka. Choroba mala rýchly priebeh a Grant vedel, že má už málo času. V tom čase ho prišiel navštíviť jeho priateľ, generál, ktorý ho chcel potešiť, a tak začal spomínať na časy, ktoré spolu prežili. Rozprával o veľkých bitkách, v ktorých bojovali bok po boku, ale zdalo sa, že to nezaberá. Grant iba mlčky sedel a bolo vidieť, že mysľou je úplne niekde inde. Nakoniec Grant pokýval hlavou, chytil priateľa za ruku a povedal: Povedz mi radšej niečo o modlitbe…

Ešte stále si niekto myslí, že sa neoplatí modliť, chodievať do kostola a dôverovať Bohu? Nebeský Otec každého vypočuje, každému pomôže, veď nám to jasne odkázal cez svojho Syna: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Príklad kanaánskej ženy je aj pre nás silným motívom k vytrvalej prosebnej modlitbe podľa návodu apoštola Pavla: O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.

Pane, prosíme o dar vytrvalej modlitby, aby sme ňou dosiahli nebo, pričom sa úplne spoľahli na tvoje slovo: Urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi.