14. novembra 1963, 40 km južne od Islandu, za mimoriadne veľkého a búrlivého hromobitia a silného dymu, vynoril sa z Atlantického oceánu malý ostrovček, ktorému dali meno Surtur. Bol to prekrásny prírodný úkaz, ktorý najprv bolo možné pozorovať iba z diaľky, neskôr však mohla na ostrov vstúpiť aj ľudská noha a skúmať ho vo všetkých detailoch. Mnohí vedci pripisovali jeho vznik výbuchu podmorskej sopky, ale na mnohé otázky ešte nevedeli dať odpoveď.

Akosi podobne pred 2000 rokmi sa vynoril pred svetom, uprostred ľudskej spoločnosti nový úkaz, jav, realita, pod názvom Cirkev. O nej hovoril známy učiteľ z Nazaretu Ježiš Kristus a pre jej základný kameň ustanovil jedného zo svojich nasledovníkov – rybára Šimona. Dal mu aj nové meno – Peter čiže Skala, aby bolo lepšie rozumieť, že ide o pevný základ čohosi nového. Dnešné evanjelium nám približuje práve túto udalosť.

Takýmto spôsobom sa začalo uprostred sveta akoby vynárať nové spoločenstvo Boha a ľudí, ktoré poznáme pod menom Kresťania alebo Cirkev. Od jeho počiatkov až podnes a bude tak aj v budúcnosti, jestvovalo o nej mnoho názorov. Počnúc tým, že ju mnohí považovali za požehnanie pre svet a končiac tým, že je jeho kliatbou. Jedni v nej videli množstvo kladných hodnôt, ktoré prináša ľudstvu, iní zasa iba negatíva. A my musíme vedieť, že takéto vyhrotené stanoviská neobstoja najmä tam, kde sa božské mieša s ľudským.

Vieme, že Cirkev vykonala pre svet a ľudskú spoločnosť veľmi mnoho. Bola, je, a aj zostane jej pozitívnym faktorom. Bez jej účinkovania a vplyvu nebolo by nových spoločenských vzťahov, nebolo by dnešnej vedy, techniky, kultúry a umenia. Nemôžeme však, a ani nechceme, zostať iba pri dajakom matematickom výpočte ovocia tohto dvetisícročného stromu, lebo by to bol veľmi jednostranný pohľad. Ale nemôžeme prijať ani druhé krajné stanovisko, ktoré vidí v Cirkvi iba zlo, nástroj útlaku, vykorisťovania, zastrašovania a balamutenia ľudí. Tým by sme sa veľmi vzdialili od pravdy, mimoriadne ublížili Cirkvi a boli voči nej krajne nespravodliví a zaujatí.

Hovorí sa, že čím je strom vyšší, tým je dlhší jeho tieň. My sa nebránime poznať aj hovoriť o tieňoch v Cirkvi, nezatajovať ich, neprikrášľovať a nepriťahovať za vlasy násilné zdôvodňovania. Jedine Boh je svätý a bez chyby. Kde však do svojho diela zamieša ľudí, musí počítať s ich slabosťami, chybami, zlyhaniami, ale aj so zlým úmyslom a zneužitím. Tak tomu je aj v dejinách Cirkvi.

Ľudský prvok v nej vykonal aj vykonáva svoje, ako po stránke kladnej, tak aj zápornej. Počnúc niekoľkými nehodnými pápežmi až po posledného kresťana, ktorý sa správa horšie ako ten, kto popiera Boha. Nás nemôže a nesmie vyviesť z koľají žiaden fakt z dejín Cirkvi, dávnych či blízkych, ktorý si zaslúži odsúdenie. Naopak, my sami ho musíme odsúdiť ako prví, ak sme objektívne zistili, že je pravdivý, ale nesmieme ani zabudnúť, že o Cirkvi sa neraz rozširovali nielen polopravdy, ale aj priame lži. Musíme sa však snažiť spoznať aj dobu, okolnosti a spôsob života, ktorým sa vtedy žilo a zmýšľanie, akým sa vtedy zmýšľalo. Na mnohé veci sa potom budeme pozerať inak, inak ich posudzovať a o nich hovoriť. Treba si uvedomiť, že Cirkev tvoria ľudia, ktorí sme hriešni včera, dnes aj zajtra.

Boli v dejinách nehodní pápeži? Boli! Bola Cirkev v niektorých štátoch spletená s vládnou mocou? Bola! Žili niektorí kňazi, rehoľníci a biskupi pohoršlivým životom? Žili! Stavala sa Cirkev v určitých obdobiach veľmi zdržanlivo, ba temer záporne k novým objavom vedy a techniky? Áno! Oneskorila sa v radikálnom riešení otázok robotníckeho hnutia? Áno! Riešila niekedy niektoré sociálne problémy nesprávne? Áno! Bola neznášanlivá voči iným vierovyznaniam? Áno!

Na jednej strane cítime, že na tieto otázky nemožno odpovedať jedným slovom, ale ku každej téme by bol potrebný ďalší komentár. Na druhej strane vidíme, že klady Cirkvi výrazne prevyšujú tieto jednotlivé tiene. Ba aj to sme videli a vidíme, aké veľké úsilie vyvíja pri odstraňovaní následkov každého mylného kroku, a ako si dáva pozor, aby ďalší neurobila. V celosvetovom meradle, hoci to nebolo prvý raz, začala tak robiť na Druhom vatikánskom koncile. Zostáva však vážnou a zaujímavou otázkou, či tak robia aj tí, ktorí tak starostlivo registrovali a registrujú každú aj najmenšiu chybičku na skale Cirkvi.

Každá správa o škandále v Cirkvi je spojená aj s nádejou, že to mnohých povzbudí nasledovať storočiami osvedčenú radu, ktorú starec Paisios z Hory Athos sformuloval týmito slovami: Nepohoršuj sa nad škandálmi v Cirkvi ani netúž dozvedieť sa detaily ako to robia reportéri… namiesto toho pros Boha o milosrdenstvo pre svoju dušu a nastúp na cestu obrátenia. Takto jedna časť Cirkvi sa môže stať svätou. A ak tak urobia mnohí, celkom prirodzene sa Cirkev dá do poriadku…

Nezabúdajme, že skala si uchováva svoju tvrdosť a odolnosť, aj keď nemá vždy ten najpríťažlivejší tvar. Kto však predsa na nej stavia, neoľutuje. Ten sa podľa Kristových slov podobá múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.

Pridŕžajme sa Cirkvi, ktorá hlása lásku a odpustenie aj napriek tieňom, ktoré mala alebo má a snažme sa o to, aby sme jej tiene nespôsobovali aj my. Potom zaiste obstojíme pred Bohom, aj pred svetom, a aj pred vlastným svedomím.