Ľudia bývajúci na internátoch alebo v činžiakoch majú sa pred nasťahovaním oboznámiť s domovým poriadkom, aby sa predišlo prípadným nepríjemnostiam. Keby však ľudia dodržiavali morálne hodnoty a žili by podľa nich, domové poriadky by boli celkom zbytočné.

V dnešnom evanjeliu máme zachytený poriadok mladej, vznikajúcej Cirkvi, ktorý hovorí, ako sa starať navzájom jeden o druhého a vytvárať spoločenstvo s Ježišom. Niekto by povedal, že najlepšie by bolo žiť kdesi v samote, mimo ľudí. Lenže útek do samoty by tiež nebol žiadnou výhrou, lebo človeku nie je dobre samotnému. Práve preto zo samoty nás chce vyviesť a pred samotou zachrániť Božie slovo. Chce nás naučiť, ako nebyť sám, a ako vytvárať dobré spoločenstvo.

Keďže nám ešte doznievajú posledné slová evanjelia, začnime od nich: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Zdá sa, že generácie kresťanov pred nami sa doteraz touto myšlienkou nepotrebovali príliš zapodievať. Vo všetkých koncilových dokumentoch minulosti je slovo spoločenstvo spomenuté iba raz, a to v 5. storočí v Chalcedónskom koncile. Zato sa toto slovo stalo „znamením času“ v našej dobe. Niet snáď dokumentu z 2. vatikánskeho koncilu, ktorý by nezdôrazňoval myšlienku o potrebe spoločenstva.

Dnešné ľudstvo už nežije v kmeňoch ani v rodových spoločenstvách a dokonca vymierajú aj dedinské susedské priateľstvá. Ľudia žijú izolovane vo svojich bytoch a držia sa hesla: Môj dom, môj hrad. Prichádza však doba, keď stále viac si začíname uvedomovať, že izolovane sa ani ľudsky, ani kresťansky žiť nedá. Je načase, aby človek opäť začul, čo hlása Ježiš Kristus: Ak chceš nájsť svoje šťastie, musíš si nájsť cestičku k blížnemu, vyjsť zo svojej ulity a nielen vykročiť s ospravedlnením oproti tomu, komu si ublížil, ale aj s odpustením tomu, kto ublížil tebe.

Naša úloha teda je, aby sme vytvárali dobré spoločenstvo, v ktorom by sa každý cítil byť prijatý, lebo inej cesty k radosti niet. Je to cesta po ktorej kráčame ruka v ruke s tými, ktorí okolo nás žijú. Vytvárajme z nášho spoločenstva Cirkev, ktorá žije duchom prvých kresťanov, Cirkev, ktorá nie je iba úradom, ale spoločenstvom k vzájomnej službe pri nasledovaní Krista. Iste všetci súhlasíme s touto krásnou predstavou, že Cirkev je spoločenstvom dobrých, ušľachtilých a svätých kresťanov.

Vieme však, že Kristova Cirkev je a vždy bude Cirkvou hriešnikov, že v nej vždy budú konflikty a rôznosť názorov. A hoci by sme si neviem ako zaumieňovali, že už budeme na všetkých ľudí dobrí, predsa, či už vedome alebo nevedome, niekomu ublížime alebo niekto ublíži nám.

Teda aká je potom správna cesta k spoločenstvu v mene Ježišovom? Hovorí o tom dnešné evanjelium. Božím ľudom sa nestávame preto, že sme dokonalí, ale preto, že si odpúšťame. Vieme, že je to hriech, ktorý rozbíja pokojné spoločenstvo veriacich a Ježiš nám dáva návod, ako postupovať proti hriechu. Nie hriešnikov odháňať od seba, ale neutralizovať zlú moc hriechu osobnou pomocou, radou a odpúšťaním. Odpustenie je jediná cesta k pokoju.

V roku 1994 trávila 24-ročná rwandská vysokoškoláčka veľkonočné prázdniny doma, keď ju spolu s rodinou vyhnali z domu príslušníci kmeňa Hutuov. Zabijaci, ktorí poľovali na Tutsiov, pritom boli jej susedia a kamaráti, s ktorými vyrastala. Tri mesiace sa schovávala ešte s ďalšími siedmimi ľuďmi z kmeňa v preplnenej kúpeľni. Väčšinu času sa modlila, a keď v prstoch preberala ruženec a modlila sa Otče náš, pochopila, že Boh nechce, aby prechovávala nenávisť a hnev, ktorý pociťovala voči svojim možným vrahom – zvlášť, keď počula, ako po nej snoria na druhej strane kúpeľňovej steny. Úpenlivo prosila Pána, aby jej pomohol odpustiť. Ako sa však dá odpustiť ľuďom, ktorí robia niečo také? Pýtala sa na to aj Pána a po niekoľkých dňoch intenzívnej modlitby počula, ako jej Boh hovorí: Všetci ste moje deti. Tieto slová, ako aj skúsenosť s ohromujúcou Božou láskou umožnili jej modliť sa za vrahov a prosiť Boha, aby im odpustil. Po genocíde odcestovala do rodnej dediny a osobne odpustila mužovi, ktorý zavraždil jej mamu, otca a dvoch bratov.

Sme a zostaneme Cirkvou hriešnikov. Pšenica a kúkoľ budú rásť vedľa seba až do žatvy. Preto máme vedieť žiť zo všetkými v zhode, vytvárať dobré spoločenstvo a navzájom si pomáhať.

Povzbudení Ježišovým slovom spytujme si svedomie: Čo môžem urobiť a čo aj robím pre dobré spoločenstvo doma, v rodine, vo farnosti, na pracovisku, v škole, v Cirkvi…?