26. nedeľa „cez rok“ – rok A
Bratia, ak jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš.
Flp 2, 1-5
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Doba, v ktorej žijeme, je dobou plnou rozporov. Na najvyšší piedestál si mnohí ľudia postavili nespravodlivosť, klamstvo, závisť, nenávisť a márnu slávu. Dnešné časy symbolizuje protest proti všetkému, kríza autorít, boj brata proti bratovi… Zároveň nás to varuje, že život nemôže ísť takto ďalej, a preto Cirkev nás vyzýva, aby sme sa snažili vytvárať jednotu ducha a viery, cez čnosť poníženosti a pokory.
Všimli ste si, že apoštol Pavol práve v takomto duchu poučuje a povzbudzuje cirkevnú obec vo Filipách? Píše toto: Dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.
Prečo Pavol načrtáva svojim milovaným Filipanom takýto ideový program? Prečo takýto program cez nich načrtáva aj nám?
Aby sme lepšie pochopili odpoveď, pozrime sa do duchovného života vyvoleného národa. Jeho duchovní vodcovia veľkňazi, zákonníci a farizeji, hlásili sa síce k Bohu, k Mojžišovi a k Zákonu, ale boli takí strnulí a zatvrdnutí vo svojich náboženských predstavách, že neboli ochotní ani po kázňach Jána Krstiteľa a neskôr aj Ježiša Krista, zmeniť svoje zmýšľanie. Jednali s Bohom a s jeho posolstvom ako s vecami, ktoré sú už „vyradené“ a nepoznali pokoru, ktorá plynie z vedomia vlastnej ničotnosti pred Bohom. Ich náboženstvo bolo iba strnulou ideológiou a neživým systémom. A hoci boli napomínaní a varovaní, nedali sa obmäkčiť. Preto im Ježiš natvrdo povedal, že mýtnici, neviestky a hriešnici ich predídu do nebeského kráľovstva. Lebo vydierači, zradcovia národa a prostitútky si boli vedomí, že vlastnou vinou žijú v hriechoch, ale keď budú ochotní prijať v duchu pokory výzvu k obráteniu, majú možnosť sa zachrániť. Spomeňme si na Zacheja, Matúša, Máriu Magdalénu…
Keď sa pýtame, aký program nám ponúka Ježišovo náboženstvo, môžeme ho zhrnúť do dvoch bodov:
– je výchovou k správnemu bohumilému zmýšľaniu,
– je cestou činov, ktoré majú odhaliť svedectvo pre Božie posolstvo.
Z toho vidíme, že tu nestačia iba zbožné úslovia či učené bohoslovecké teórie. Boh žiada skutky z viery, teda zbožnosť života. Boh by mohol samozrejme uskutočniť svoje plány so svetom aj sám, ale chcel vo svojom spásnom konaní vo svete, vložiť záležitosti Božieho kráľovstva do ľudských rúk. Aj keď sú to veľakrát ruky nehodné, predsa Boh dokáže zlo použiť na pretvorenie v dobro. Boh zlo, ako také, nechce, on ho iba pripúšťa.
Dnešná epocha Cirkvi potrebuje nielen veľa modlitby, ale aj konkrétne skutky odvážnych a obetavých kresťanských svedkov. Teologické úvahy, liturgická obnova i všetky cirkevné debaty na snemoch, synodách a iných schôdzach zostanú iba učenými hrami v piesku alebo to budú iba manévre so slepými strelami, ak nám bude chýbať odvaha k nesebeckým činom. Nestačí iba duchaplnými slovami o kresťanstve vysvetľovať životné pomery vo svete, ale je potrebné v duchu poníženosti a pokory snažiť sa o premenu seba i sveta v Pánovom duchu.
Keď bol v roku 1934 kardinál Pacelli, neskorší pápež Pius XII., na medzinárodnom eucharistickom kongrese ako pápežský legát, na spiatočnej ceste sa utiahol do svojej kabíny, aby si odpočinul. Medzitým prišiel z Vatikánu telegram. Legátov osobný sekretár niekoľkokrát zaklopal na dvere, a keď sa nik nehlásil, vstúpil dnu a našiel budúceho pápeža ležať na zemi. Na veľký údiv, prečo to robí, kardinál povedal: Dnes sa mi dostalo až primnoho pôct, preto musím, aspoň keď som sám, uznať svoju biedu…
Apoštol Jakub píše: Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. A apoštol Pavol Filipanom dodáva: Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Kardinál Pacelli v duchu týchto slov preukázal krásny vzor poníženosti, podľa príkladu samotného Ježiša Krista, ktorý nám zanechal ten najobdivuhodnejší príklad pokory, keď pri Poslednej večeri si kľakol aj pred Judášom a umyl mu nohy. A mohli by sme pokračovať v príklade pokory, ktorú nám ukázala Panna Mária, svätý Jozef a vôbec všetci svätí, ktorí v pokore a poníženosti pred Bohom prežili svoj pozemský život.
Snažme sa aj my vytvárať jednotu ducha a viery cez čnosť poníženosti a pokory, aby bol kresťan v dnešnej dobe svetlom sveta a soľou zeme.