Kontakt
27. nedeľa „cez rok“ – rok A
Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: „K môjmu synovi budú mať úctu.“ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: „To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom? Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“ Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná“? Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.““
Mt 21, 33- 43
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Ak zvykneme piť veľa alkoholu, čoskoro sa staneme alkoholikmi, ak priveľa jeme, začíname priberať, ak sa pričasto zabávame, zanedbávame prácu… Povieme si, že je to jasné, ale vždy to tak nemusí byť…
Aj dnešné podobenstvo je na prvý pohľad jasné. Týka sa predsa Izraelitov ako vyvoleného národa, predurčeného za nositeľa spásy a pravého náboženstva. Zabití sluhovia sú proroci a vlastný syn je Ježiš Kristus. Potom nasleduje predpoveď, ktorá sa naozaj splnila, že vyvolený národ stratil všetky privilégiá a kresťanstvo sa viac ujalo medzi pohanmi.
Na prvý pohľad je všetko jasné, ale opäť treba podotknúť, že vždy to tak nemusí byť. Preto Cirkev predkladá túto časť evanjelia na meditáciu aj nám, hoci my sme predsa nezabíjali prorokov, a ani na Kristovej smrti nemáme žiadnu vinu, ani nie sme vyvoleným národom, ani sa nás netýka predpoveď poslednej vety.
Ale kto rozmýšľa v trocha širších dimenziách, kto sa nestará iba o spásu vlastnej duše, kto okolo seba pozerá otvorenými očami a vidí zmenu v najbližšom okolí, ten ľahko spozná, ako veľmi sa Ježišovo podobenstvo dotýka aj nás, našich rodín, národa a dokonca celej Európy.
Európa sa dlhé roky ba stáročia pýšila hrdým titulom kresťanskej Európy, lebo všetky ostatné kontinenty boli ešte stále misijným územím. Bola to Európa, ktorá vysielala do zámoria svojich poslov s kresťanským učením. Taká dlhá kresťanská tradícia akoby bola z Európy urobila nový „vyvolený národ“, priveľmi sebaistý v pravosti svojej viery. Ale ak to bola pravda ešte azda pred niekoľkými desaťročiami, rozhodne to prestáva byť pravdou dnes. Kostoly sa vyprázdňujú, rapídne ubúda kňazov a mladá generácia prepadá moderným nerestiam, pochádzajúcim z blahobytu alebo zúfalstvu a pocitu vnútornej neistoty. Rastie kriminalita, pribúda samovrážd a úzkosť sa stáva charakteristickým znakom moderného človeka.
Keď aj odhliadneme od týchto prejavov, týkajúcich sa viac-menej jednotlivcov, ako sa správajú národy a štáty, ktoré sa ešte stále nazývajú tradične kresťanskými? Správajú sa ako kresťanské, keď nie sú ochotné sa rozdeliť so svojím nadbytkom s hladujúcimi na iných kontinentoch? A ak aj, tak len formou almužny, ale nie v intenciách evanjelia, že kto má dvoje šiat, je povinný dať jedny tomu, kto nijaké nemá.
Náš národ sa ešte vždy pokladá za hlboko veriaci, ale aj to je stále menej pravdou. Kostoly sú na mnohých miestach ešte relatívne plnšie ako kdesi na Západe, ale prudko sa mení vekové zloženie veriacich, keď viditeľne ubúda mládež a deti. Ktorá rodina dnes môže povedať, že všetci jej členovia sú ešte úprimne veriaci?! Aspoň niektoré z detí a vnúčat odpadli, zľahostajneli a iba Boh vidí slzy, ktoré v skrytosti vylejú pre túto úbohosť staré mamy, lebo mnohé ich vnúčatá nie sú ani pokrstené a keď aj sú, prežehnať sa nevedia. Predsa, keď ich deti majú luxusné autá, byty, lukratívnu prácu, postavenie… tam viera už nie je potrebná.
Sme teda ešte vyvoleným národom? Ani Európa, ani náš národ, a už ani mnohé rodiny. Akoby sa aj na nás vzťahovalo dnes počuté proroctvo, že Božie kráľovstvo sa nám vezme a dá sa iným, ktorí budú prinášať náležitú úrodu. Špičkoví teológovia tvrdia, že kresťanstvo má budúcnosť na iných kontinentoch, ako je Afrika a Ázia a je možné, že o sto rokov budú odtiaľ vysielať misionárov na naše územie.
Kristovo proroctvo sa vyplnilo na židovskom národe, ale dobre vieme, že sa nenaplatilo o každom Židovi ako jednotlivcovi, veď všetci apoštoli boli Židia. A neplatí to dodnes, lebo stále existujú konvertiti židovského pôvodu, ktorí patria k tým najlepším kresťanom.
Takisto, hoci toto proroctvo sa dá aplikovať na kresťanskú Európu, a teda aj na náš národ, nikdy nebude platiť aj o jednotlivcoch, hoci spôsob života sa pre nás mení. Prechádzame do života v diaspóre, čo znamená, že sme obkľúčení neveriacimi a ľahostajnými ľuďmi, často aj vo vlastnej rodine. A to je rozhodne náročnejší spôsob života ako v tradične kresťanskom prostredí, ktorý vyžaduje viac námahy, obetí, väčšiu sebakontrolu, najmä na skutky podľa evanjelia, viac taktu a najmä lásky voči ľahostajným, preukazovanej v akejkoľvek možnej forme.
Zdieľanie skúseností z duchovného života bolo a je vždy praxou Cirkvi. Skúsenosti, ktoré získame prežívaním evanjelia, z osobného duchovného snaženia sú veľkým pokladom, ktorý môžeme rozdať svojim blížnym, a tak obohatiť ich duchovný život. Jeden chlapec počul nejakého rehoľníka, ktorý sa pekne vyznal z radosti nad svojím duchovným povolaním. Jeho slová tak zasiahli jeho dušu, že o pár rokov sa rozhodol vstúpiť do kláštora. Je dôležité hovoriť o svojich duchovných skúsenostiach bez pýchy, bez túžby po obdive či sláve, len z lásky k blížnemu, pre jeho duchovné dobro. Tých, ktorí sú na dobrej ceste, to ešte viac povzbudí a ľahostajnejších to azda prebudí z falošnej ilúzie, že v ich živote je všetko v poriadku.
Trpíme za hriechy našich predkov, ktorí miesto lásky hlásali nenávisť k príslušníkom iného národa, náboženstva alebo rasy. Vôňou kadidla zakrývali svoje neresti a honosnými procesiami nahradzovali úprimný vzťah k Bohu. My musíme dokázať opak. Čím menej navonok, tým viac vnútri alebo ešte lepšie, len to ukázať navonok, čo je pravdou vo vnútri. Viac skutkov ako slov, viac lásky a ochoty ako výčitiek, lebo dobro je jediný argument, ktorý nemožno vyvrátiť.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
