Keď chceme, aby si niekto omylom neprivlastnil našu vec, podpíšeme sa na ňu alebo si ju označíme. Svojím menom si označíme knihu, zošit, kufor, poštovú schránku… Peňažná poukážka, list alebo balík označené naším menom patria nám a napokon náš bude aj hrob s pomníkom, nesúcim naše meno. Panovníci, keď chceli naznačiť, že všetko zlato v krajine patrí im, dávali si raziť peniaze so svojím menom a obrazom.

S peniazom prišli za Ježišom farizeji a herodiáni a pýtali sa ho: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? A Pán im odpovedal: Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu. Z Ježišovej odpovede vidíme, že rešpektuje obraz aj nápis na minci. Nezostáva však iba pri tejto pozemskej záležitosti, ale využíva príležitosť, aby s rovnakou logikou poukázal na to, že čo je Božie, to patrí Bohu.

Na čo asi myslel Ježiš, keď povedal: Dávajte Bohu, čo je Božie? Zaiste myslel na to, čo je označené Božím obrazom a nápisom. Hľadajme, čo je označené Božím obrazom a nápisom. Nech budeme pozerať dopredu – dozadu, napravo – naľavo, hore – dolu, napokon ho nájdete na sebe!

V najstaršej knihe Písma, v knihe Genezis je napísané, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. On pravdaže netvorí rukami, ale tak, že si niečo pomyslí, predstaví a vysníva vo svojej mysli, a to sa stane skutočnosťou. Tak si predstavil a vysníval človeka na svoj obraz. Preto je mu človek podobný najmä svojím rozumom, slobodnou vôľou a srdcom a zo všetkého, čo vidíme vo svete, je najlepším a najdokonalejším obrazom Boha.

A nielen obrazom, ale má na sebe aj Boží nápis. Ježiš napravil neposlušnosť ľudí voči nebeskému Otcovi tak, že sa mu stal poslušný až po smrť na kríži. Svojou krvou zmyl z nás neposlušnosť, čím nás očistil a ozdobil. Nebeský Otec nás znova prijal za svojich milovaných synov a dcéry, lebo každého z nás ozdobuje krv Ježišovej lásky. Na každom z nás je napísané meno Ježiša Krista jeho vlastnou krvou a každý z nás je Kristov, je kresťan.

Keď teda nosíme na sebe Boží obraz a nápis, sme Boží. Ale čo je Božie, máme dávať Bohu. Akože mu dáme seba? Položíme sa na oltár a dáme sa mu usmrtiť na obetu? Tak určite nie! Ale vo svojej duši, v mysli, v srdci, v zmýšľaní, dávame sa nebeskému Otcovi tým, že ho uznávame ako svojho Otca a každý deň žijeme v tom vedomí, že Otec Ježiša Krista je aj naším Otcom. Otvárame sa mu aspoň ráno a večer v modlitbe, cez deň plníme jeho vôľu a niečo krásne a dobré urobíme pre neho, či už v rodinnom živote alebo v zamestnaní, alebo v styku s ostatnými ľuďmi. V nedeľu sa s ním stretáme pri svätej omši, zjednocujeme sa s ním pri svätom prijímaní a tešíme sa na večný život s ním. Pravdaže, to nie je ľahká vec, dávať sa Bohu, pretože pozemské dobra nás neustále a silno priťahujú. O to budeme mať väčšie zásluhy, ak sa budeme o to snažiť.

Spisovateľ Dankelman napísal, že má veľmi milého psa, ktorého má ho tak rád, že by mu chcel všetko poskytnúť. Rád by mu čítal básne, romány, zahral obľúbené piesne, vzal ho na koncert, na výstavu obrazov, ale pes o to nemá záujem. Jeho najväčším záujmom je kosť, dobre obalená mäsom, nad ktorú sa nie je schopný povzniesť.

Spisovateľovmu psíkovi sa podobáme aj my, keď sa zaujímame iba o pozemské veci, ktoré sú síce krásne, ako je príroda, ľudská spoločnosť, príbuzní, priatelia, kultúra, umenie, šport, zábava…, ale nie sú všetkým. Nad tieto dobrá nám nebeský Otec ponúka svoje spoločenstvo, svoju priazeň a blaženosť, ale pod podmienkou, že sa povznesieme nad pozemskú kosť… Šťastný je, kto to dokáže a vie sa dávať Bohu.

Margita Hamiltonová opísala svoj pohnutý život v knihe Červené topánky. Píše, že keď bola v požehnanom stave, dostala správu, že jej milovaný manžel zahynul pri autohavárii. Tento šok spôsobil, že dieťatko – dievčatko sa narodilo s neprirodzene veľkými nohami, ktoré rapídne narastali proti ostatnému telu. Chodila s ňou po nemocniciach, aby zastavili zrýchlený rast nôh. Do 14. roku bolo dievča operované 40-krát. Zostala mu však nádej, že sa uzdraví a matke hovorievala: Mamička, ja budem raz nosiť pekné červené topánky a budem môcť tancovať. Napokon však jej amputovali obe nohy a 14-ročná zomrela.

Napriek hroznej skúsenosti táto žena napísala: Ďakujem Bohu za tieto tragédie. Nebyť týchto bolestných úderov, nikdy by som ho nebola našla. So svojou dcérkou som sa v nemocnici dala pokrstiť, dostala som prvé sväté prijíma¬nie, bola som pobirmovaná a potom denne som prijímala Eucharistiu a spoznala som, že som Božia. Som presvedčená, že nieto na svete väčšieho šťastia, než byť Božím a patriť Bohu.

Skúsme si aj my uvedomiť, že sme Boží, pretože na každom z nás je obraz a nápis, že patríme veľkému, nekonečnému, láskavému a milosrdnému Bohu. Nech nás toto vedomie napĺňa radosťou a šťastím.