Vôbec nemožno povedať, že sa o láske málo píše alebo hovorí a je správne, že sa toto najväčšie prikázanie často spomína. Ale stačí to? Je naozaj dnes vo svete toľko lásky, koľko sa o nej píše a hovorí?

Tu veru ťažko dať kladnú odpoveď. Veď koľko nenávisti vidíme okolo seba, koľko hnevu, závisti, nevraživosti je medzi ľuďmi i národmi. Vari sme vyhostili lásku? Otvorili sme srdce nenávisti? Opodstatnenosť týchto otázok musíme uznať a zamyslieť sa nad nimi.

Ježišove slová sú veľmi jasné: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Ale je potrebné uvedomiť si dve úskalia, ktoré hrozia zakaždým, keď sa hovorí o láske. Nemyslím teraz na profanáciu tohto slova, na jeho hrubé zneužitie, keď sa ním označuje len pole zmyslov a zmyselných rozkoší. Jedným úskalím je pokušenie akosi zovšeobecňovať lásku, ktorá potom zostáva kdesi vo vzduchu, hoci pekná, ba nádherná, ale neživotná. Druhým úskalím je zasa opak, stotožňovať lásku, s nejakým vonkajším skutkom alebo gestom, ktoré vykonávame. Ono síce môže byť ušľachtilé, ale to ešte nemusí byť opravdivá láska.

Láska je sám Boh, ktorý sa prejavuje navonok, dáva sa nám, z lásky tvorí, láskou nás k sebe priťahuje, láskou v nás žije a dáva nám svoj život, aby sme boli jeho deťmi.

Láska človeka k človekovi je potom uvedomenie si tejto Božej prítomnosti, sily a života. Prameň lásky v človekovi je prijať Boha, ktorý sa nám dáva a je v nás.

Milovať Boha celým srdcom, dušou, mysľou, silou, znamená priľnúť sa k Bohu, vliať sa do prúdu jeho života, nechať sa ním unášať, dýchať ako on, žiť ako on a konať ako on. Celá osoba milujúceho človeka je potom zajedno s Bohom. Miluje ako Boh, ktorý miluje každého a miluje všetkých. Preto aj človek, ktorý skutočne miluje, miluje každého človeka, lebo tak koná aj Boh, ktorý je Otcom všetkých.

Gesto, ktoré navonok vyzerá ako skutok lásky, prejav dobroty, má určite svoju kladnú hodnotu, ale nemá plnú hodnotu, ak nie je spojené s prameňom, s Bohom. Láska preto nie je jeden skutok, jedno gesto, ale život, celý život, celý životný postoj, celé životné zameranie.

Mladé dievča prišlo k Misionárkam lásky, aby s nimi pracovalo. Podľa pravidla, každá nová spolupracovníčka, musí ísť na druhý deň po svojom príchode do domu zomierajúcich. Matka Tereza sa jej to pokúšala vysvetliť: Videla si pri svätej omši kňaza s akou láskou a starostlivo vzal do rúk Krista v hostii? Urob to práve tak, keď prídeš do domu zomierajúcich, lebo toho istého Krista nájdeš v utrápených telách našich chudobných. Dievčina odišla. Po troch hodinách sa vrátila z rozžiareným úsmevom a povedala: Matka, ja som sa dotýkala Kristovho tela celé tri hodiny. Keď som tam prišla, priniesli muža, ktorý padol do odtokového kanála a vytiahli ho až po niekoľkých hodinách. Celý bol pokrytý ranami, špinou a červíkmi. Poumývala som ho a pritom som si uvedomila, že som sa dotýkala Kristovho tela.

Uvedomujeme si, ako sa treba stotožňovať úplne s Bohom? Tak, ako Kristus, u ktorého sa láska stotožňovala so životom, a to so životom v Otcovi pre nás. V ňom milujeme spoločným srdcom, spoločnými silami, spoločnou mysľou, akoby jedinou spoločnou dušou. To je na láske najpodstatnejšie, aby bola prejavom Božieho života v nás, aby odtiaľto vychádzala.

Potom nebude pre nás nič ťažké a nemožné v konaní skutočnej lásky a dokážeme ľahšie milovať Boha aj blížnych. A aj vďaka nám sa dostane do sveta láska nielen cez slová, ale najmä cez skutky.