Každý človek túži byť zdravý, a preto sa ani nečudujeme, že keď sa občas o dajakom lieku rozchýri, aký je účinný, každý ho zatúži mať. Lenže dobre vieme, že liek, ktorý by nás ochránil od všetkých chorôb neexistuje. Tak, ako sme vystavení telesným chorobám, sme vystavení aj chorobám duše. Sú to rozličné povahové neresti, ktoré nás trápia, deformujú a v každodennom živote nám spôsobujú veľké utrpenia. Niekedy tieto duševné utrpenia sú horšie, ako utrpenia telesné.

Na takéto neduhy spoločenského života existuje liek a dnes nás naň upozorňuje sám Ježiš: Kto je medzi vami najväčší; bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Nepríjemná choroba má názov pýcha a liekom na ňu je skromnosť a poníženosť.

Čo spôsobilo konflikt medzi Ježišom a farizejmi? Bola to ich pýcha a touto chorobou, pokorne si doznajme, trpíme aj my. Na čelo Siedmych hlavných hriechov sme postavili pýchu a keďže je tak vysoko postavená, mali by sme si na ňu dávať obzvlášť veľký pozor. Pýcha je smutným dedičstvom po našich prarodičoch Adamovi a Eve, nik nie je od nej ušetrený a sprevádza nás po celý život. Pyšný môže byť vedec, umelec, ale aj negramotný človek…

Pýcha bola prvým hriechom. Najskôr napadla anjelov, v mene ktorých Lucifer vyhlásil: Nebudem slúžiť… Výsledkom tohto hriechu je peklo. Aj prvý hriech v Raji spôsobila pýcha. Pokušenie Lucifera prenesené na zem znelo: Naozaj povedal Boh: Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!? Nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo. Aj naši prarodičia povedali Bohu: Nebudeme slúžiť, nebudeme poslúchať… Chceli byť ako Boh, ale miesto bohorovnosti stratili Raj, rozum sa im zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému, museli trpieť a napokon zomrieť. Raj sa im zmenil na slzavé údolie.

Od pokušenia v Raji zdedil človek bláznivú túžbu stať sa bohom. Preto sa bije o prvé miesta, zháňa sa po vyzna¬menaniach, stavia si podstavce na pomníky a šplhá sa za kariérou aj po mŕtvolách. Pyšný človek je na tom naozaj zle, lebo má proti sebe Boha aj ľudí. Ľudová múdrosť hovorí: Pýcha predchádza pád… Hovorí sa, že akýsi Žid počas druhej svetovej vojny v Amsterdame sa modlil: Bože, daj Hitlerovi pýchu, veľkú pýchu, lebo takto raz padne. A padol…

Proti veľkému zlu treba postaviť veľké prostriedky. Aby Boh napravil našu pýchu, uponížil sa, stal sa človekom a vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Aký paradox! Človek sa robí bohom svojou pýchou, Boh sa stáva človekom svojou poníženosťou. Božej múdrosti to však nestačilo, že Kristus sa stal člo¬vekom, vo všetkom nám podobným, okrem hriechu. Kristus sa ako človek, stavia na posledné miesto, stáva sa sluhom, o čom jasne hovorí: Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mno¬hých. Pri Poslednej večeri umýva apoštolom nohy, čo znamená veľkú poníženosť. Božia poníženosť ale ide ešte ďalej. Ježiš zomiera na kríži, medzi dvomi zločincami. Zástup na Golgote vidí aj v ňom zločinca, ktorého sa ľudská spoločnosť musí zbaviť. Apoštol Pavol o ňom napísal: Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí, a aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca. A o tom, že Boh ho vysoko povýšil, vydala svedectvo aj príroda: slnko sa zatmelo, zem sa zatriasla, skaly sa pukali, mŕtvi vstávali, chrámová opona sa roztrhla, jeho kati zalamovali rukami, bili sa v prsia a hovorili: Tento človek bol naozaj spravodlivý. Odvtedy sa hanebná šibenica kríža stala uctievaným znamením víťazstva a odvtedy sa v ľudstvu začína ceniť skromnosť a pokora.

Príklad nám bol daný, cesta k našej spáse je označená a Ježiš ju zhrnul do odporúčania: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. A tak každý, kto chce kráčať v jeho šľapajach, kto sa chce posväcovať a spasiť, musí nastúpiť cestu poníženosti. Je to, obrazne povedané, cestovný pas, ktorý sa prísne vyžaduje pri nebeskej bráne. Touto cestou kráčala aj Panna Mária, ktorá zaspievala nádhernú ódu na poníženosť vo svojom Magnifikate: Zhliadol na poníženosť svojej služobnice… Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených…

Možno sa bojíme slova poníženosť, preto si predstavme slovo skromnosť. Je to tá čnosť a dobrá vlastnosť, ktorá otvára dvere aj ľudské srdcia. Ježiš dal všetkým, čo sa zháňajú po prvých miestach, dobré odporúčanie, aby nepochodili zle, a aby sa nedostali z prvého miesta na posledné, lebo to je výkupná cena pýchy.

Istý kňaz zo zámorských misií pricestoval do Európy, aby po rokoch navštívil svojho bývalého spolužiaka – kňaza. Zvítanie bolo skutočne radostné a nasledoval prvý večer naplnený rôznymi spomienkami. Hostiteľ nakoniec povedal: Aby si nemusel do hotela, vybavili sme ti byt na prízemí. Má vlastný vchod na ulicu… Určite sa ti bude páčiť… A aby som nezabudol, rozprával som v chráme o tom, že prídeš. Ráno by ťa chceli pozdraviť veriaci z mojej farnosti. Tešia sa na teba… Keď kňaz ráno vstal cez záclonu videl, že na ulici stojí pomerne veľký hlúčik ľudí. Povedal si: To sú zaiste tí, ktorí sa chcú so mnou stretnúť a pozdraviť ma. Rýchlo sa obliekol, vyšiel von a so širokým úsmevom začal ľudí pozdravovať a hovoril im: Ďakujem, že ste prišli… veľmi ma to teší… V tom pri chodníku zastal autobus a ľudia doň nastúpili…

Aké poučenie plyne z tohto príbehu pre nás? Kto je skromný, ten sa len tak ľahko nepomýli. Prosme Pána o dar skromnosti a o milosť žiť tak, aby sme si vyslúžili čo i len najmenšie miestečko v jeho kráľovstve.