Fridrich Heer (1916–1983) vo svojej knihe Večnosť začína dnes, píše: Kresťanstvo nie je nič iné, ako radostné posolstvo o živote. O večnom živote. S týmto tvrdením iste všetci súhlasíme, lebo túžime žiť šťastne, radostne a sme zrodení k tomu, aby sme žili večne.

V dnešný deň si preto chceme pripomenúť svoje narodenie, svoje druhé narodenie, svoj krst, kedy sme naplno začali žiť život s Kristom. Evanjelium nám ponúka udalosť, ktorá sa odohrala pri Jordáne a sprítomňuje nám hlas nebeského Otca, ktorý v súvislosti so svojím Synom hovoril o novom živote: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.

Evanjelista Matúš opisuje túto udalosť veľmi podrobne, lebo Ježišov krst bol iný, ako krst Židov. Tí sa dávali krstiť na znak pokánia od nečestnosti a nespravodlivosti, ale Ježiš bol bez hriechu, takže Ján ho odmietal pokrstiť. A keď sa k tomu odhodlal, Ježiš sa modlil a počas modlitby Ján lial na neho vodu, pričom krstné slová vyslovoval sám nebeský Otec. To bol okamih, keď Ježiš začal verejne účinkovať a týmto okamihom sa začalo jeho mesiášske poslanie.

Všimli ste si, čo je na tomto okamihu najúžasnejšie? Tu sa prvýkrát dozvedáme, že náš Boh nie je samotár a hoci je jediný, sú v ňom tri Osoby, ktoré navzájom žijú v nekonečnej a neuhasínajúcej láske. Počujeme hlas Boha Otca, vidíme symbol Ducha Svätého – holubicu a v rieke stojí muž, Ježiš Kristus, nám podobný, ktorý pre našu spásu prišiel na zem.

Tu je najvyšší čas, aby sme si položili otázku: Čo sa odohralo pri našom krste? Pri mojom krste? Tento okamih má niečo spoločné s príbehom márnotratného syna, lebo vtedy sa nám otvorilo nebo, naskytla sa nám príležitosť vrátiť sa k Otcovi, od ktorého sme pred vekmi odišli, ale on nás chce prijať späť. Jeho hlas: Ty si moje dieťa, ktoré mám rád, zaznieva pri každom krste. Tak úžasne znejú aj slová, ktoré vyslovuje kňaz pri krste, keď pokrstenému odovzdáva biele rúcho: Stal si sa novým stvorením a obliekol si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti… prines ho nepoškvrnené do večného života.

V tom okamihu života sme sa dali do služby Bohu, ako hlásatelia radostného posolstva, že kresťanstvo nie je nič iné, ako radostné posolstvo o živote. O večnom živote. V tom napodobňujeme Krista, keď ako kresťania, nositelia jeho mena, začíname svoje verejné účinkovanie. Buďme však úprimní: Uvedomujeme si to? Sme naozaj Ježišovými apoštolmi, hlásateľmi radostnej zvesti o živote, svetlom a soľou zeme?

Thomas Merton (1915–1968), konvertita, rehoľník a spisovateľ, povedal: Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že krst bol pre mňa nie záverom, ale počiatkom môjho obrátenia. Bol som pokrstený pred dvanástimi rokmi. Hľadal som v krste to, čo v ňom hľadá väčšina ľudí – vieru, pravdu a pokoj v duši. Našiel som to v prvý deň, ale neprestal som hľadať a toto hľadanie stále pokračuje.

Porozmýšľajme dnes aj my o svojej viere. Doba, v ktorej žijeme, nie je jednoduchá, lebo žiť vieru vyžaduje možno viac námahy ako kedykoľvek predtým. Kto však vieru žije, ten je šťastný, lebo ona mu pomáha nájsť pravdu a do duše vlieva pokoj. Ľudia, ktorí zapreli vieru alebo ju zapredali za niečo pre nich cennejšie, urobili zo seba duchovných žobrákov a stratili z duše pokoj. Títo ľudia sú pokrstení. A hoci, podľa mienky mnohých, stratili všetko, pravda to nie je. Nezmazateľný znak po vode, ktorá pred mnohými rokmi tiekla po ich hlavách, ten zostal. On sa nezničí, nestratí, nedá sa zmyť, ukradnúť, predať… Ten znak s nimi pôjde aj do večnosti a tam pochopia jeho nekonečnú hodnotu.

My, ktorí si spomíname na tých, ktorí nám sprostredkovali krst, najlepšie im vyjadríme vďaku tým, že budeme ho prežívať. Naučme sa pri každodennom zobúdzaní aj zaspávaní vyznať svoju vieru a vzbudiť si úmysel, že podľa nej chceme žiť, napriek našim slabostiam a pádom. Lebo ako hovorí Fridrich Heer: Večnosť začína dnes… a má veľkú pravdu!