V našich rodinách a domácnostiach sa rozhostila sviatočná nálada, ktorá nám dovoľuje prežiť niekoľko príjemných dní a hodín v kruhu najbližších. Hoci táto nálada vládze rozkolísať ľudské srdcia, nikdy však nesmie pozastaviť rozmýšľanie. Človek totiž musí rozmýšľať aj uprostred najkrajšej poézie, ba viac, musí prenikať k jej veľkým myšlienkam a pravdám. Len pred niekoľkými hodinami pri polnočnej svätej omši sme z Lukášovho evanjelia mohli čítať stať o narodení Ježiša Krista. Svätopisec nám cituje aj slová, ktorými anjeli oznámili radostnú zvesť pastierom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán, čím zvestovali, že na svet prišiel ten, ktorého očakávali generácie cez dlhé tisícročia.

A skutočne, generácie ľudí očakávali Mesiáša, lebo v nich vždy žila nádej, akési všeobecné presvedčenie, že musí prísť ktosi, kto zmení ťažký život na zemi a kto pomôže ľudstvu dostať sa z jeho duchovnej biedy. Po celej zemi vládol stav, ktorý v 8. storočí pred Kristom opísal prorok Ozeáš: Čujte slovo Pánovo, synovia Izraela, lebo Pán sa má súdiť s občanmi krajiny; veď niet vernosti, niet milosrdenstva, ani poznania Boha niet v krajine! Krivá prísaha, lož, vražda, krádež a cudzoložstvo vnikli a krv stíha krv. Preto smúti krajina a vädne všetko, čo v nej býva, či poľná zverina, či vtáčky nebeské, ešte aj morské ryby hynú.

Prišli síce viacerí, ktorí o sebe tvrdili, že oni sú záchrancami a spasiteľmi ľudstva. Boli to panovníci, vojvodcovia, učenci, filozofi, zakladatelia nových náboženstiev a siekt… Mnohí boli obyčajní podvodníci, hľadiaci iba na vlastné výhody a obohatenie sa, iní, ktorí aj mali dobrú vôľu a úmysel, síce potisli vpred pokrok spoločnosti, ale zo zla vykúpiť nedokázali. Zamerali sa na vonkajšok a uniklo im vnútro človeka. A keď sa objavili ich vlastné slabiny a ľudia ich postrehli, tak sa s pocitom sklamania od nich odvrátili. Čakali totiž viac a dostali menej.

Do radu spasiteľov ľudstva sa postavil aj Ježiš Kristus. Svojou činnosťou upútal pozornosť súčasníkov a oni jedného dňa prišli za ním s otázkou: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? On však priamo neodpovedal, ale poukázal na svoju činnosť, ktorá hovorila zaňho. A zástupy, ktoré ho počúvali, povedali: Nikdy tak človek nehovoril… A keď na dôkaz svojej pravdovravnosti začal konať zázraky, ľudia povedali: Také niečo sme ešte nikdy nevideli. Keď teda skúmali jeho život, museli súhlasiť s Pilátom, ktorý sa o ňom vyjadril: Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. Ježiš nebojoval a nepísal, neobjavoval a nebúril, ani nechodil po celom svete, ale iba vyhlásil: Ja som prišiel, aby mali život, a aby ho mali hojnejšie. Chopil sa ľudskej duše, aby ju očistil, oslobodil od zla a pozdvihol k Bohu. Do princípu života vložil ešte iný, nový princíp, v ktorom človek volá Boha Otcom a Boh človeka dieťaťom. Mnohí spasitelia postavili síce človeka lepšie na nohy, ale nik z nich nemal moc a právo povedať: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Tento balvan dokázal odvaliť iba Ježiš, a to bol balvan najväčšieho otroctva, lebo človek dokáže byť otrokom aj v najväčšej slobode a slobodným aj v najväčšom otroctve. Tu sa javí jedinečnosť Kristovho diela, ktorým dáva nový život v duševnej slobode.

Od prvých Vianoc uplynulo už temer 2000 rokov a svet sa zmieta v podobných problémoch, ako v tých časoch. A možno sú tie problémy ešte aj väčšie, lebo ľudia všetky dnešné vymoženosti vedy a techniky dokážu použiť proti sebe. Vojny, hlad, vraždy, nevera, nenávisť, podvody… A my, keď sledujeme tento svet, máme chuť sa spýtať: Treba čakať niekoho iného? Nepôsobí Ježiš Kristus dnes zastaraným a prekonaným dojmom? Odpoveď na tieto otázky nám dáva taliansky spisovateľ Giovanni Papini (1881–1956): Ani jedna doba nebola tak ďaleko od Krista, ako naša, a ani jedna ľudská doba ho tak nepotrebovala, ako naša. Je to vlastne obdoba výroku apoštola Petra pred Veľradou: V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. Veď každá bolesť a každé zlo, ktoré pustošia svet, sú iba ovocím otročenia hriechu, hoci im dávame akokoľvek príťažlivý názov. Podstata vecí sa nemení. Človeka duchovne neoslobodia a nepostavia na nohy vymoženosti doby, ale iba oslobodenie od hriechu. Ježiša Krista v tejto oblasti nemôže nik nahradiť, preto je a vždy bude Spasiteľom iba on. Hoci aj dnes sa budú za spasiteľov mnohí pasovať, vymyslia nové druhy potravín, lieky, formy práce a zdroje energií, ale odpúšťať ubolenej duši nedokážu. To môže iba Boh.

Mária sa prebudila v noci v nemocničnej izbe. Bola práve po operácii, pri ktorej jej odstránili rakovinový nádor. Rozmýšľala ako blízko bola smrti. Už viackrát sa stretla so smrťou, aspoň si to myslela, ale vždy to bola smrť ľudí, ktorých milovala – nie jej vlastná. Zrazu si uvedomila, že stratiť niekoho, koho milovala, bolo pre ňu oveľa ťažšie, než prijať možnosť vlastnej smrti. Spomenula si na otázku, ktorú si položila pred operáciou: Si pripravená zomrieť? Jej okamžitou odpoveďou bolo: Áno, som! Kristus je mojím Pánom a Spasiteľom. Teším sa na stretnutie s ním!

Aj my sa dnes podobáme naradosteným Betlehemčanom a pri svätej omši prežívame radostné stretnutie s narodeným Mesiášom. My ho už nemusíme hľadať, lebo sme ho našli, ale to nás zaväzuje, aby sme jeho posolstvo prenášali do nášho života, a aj do životov ľudí, ktorí sú nám zverení. Vtedy naša radosť nebude iba sviatočnou radosťou, ale radovať sa budeme cez celý život – pozemský aj večný.

Teším sa na stretnutie s mojím Spasiteľom?