V stredu, ktorá sa volá aj Popolcová, sme začali svätý pôst, dobu pokánia. Prečo pokánie? Lebo je odpoveďou na hriech, je snahou o zmierenie sa človeka s Bohom.

Človek je Božím dielom a všetko, čo má a čím je, má od neho. Právom sa dá očakávať, že uzná svoju závislosť na ňom a svojím životom mu bude prejavovať vďačnosť a lásku. Namiesto toho však začal Boha podozrievať, že mu nedal všetko, čo mu mal dať, a preto si začal raziť vlastnú cestu. Nechcel sa podriadiť jeho zákonom, čím odmietol poslušnosť – a to je hriech, ktorý na prvom mieste je škodou pre samotného človeka, škodou, ktorú si sám spôsobil.

Boh stvoril ľudí pre seba, aby ho poznali, milovali, slúžili mu a raz boli spasení. Preto majú dávať prednosť Bohu a jeho vôli pred všetkým ostatným. Keby sa tak hmotný svet vzoprel prírodným zákonom, ktorými je udržiavaný, znamenalo by to katastrofu a jeho zničenie. Ľudia dostali od Boha rozum a slobodnú vôľu, aby mohli o sebe slobodne rozhodovať. Ich sloboda spočíva ale aj v tom, že môžu slobodne rozhodovať proti sebe a svojim záujmom. Skutočné ľudské záujmy sú vždy totožné s Božími záujmami a vzoprieť sa im, je vzburou nielen proti Bohu, ale aj proti človekovi.

Nie je v ľudskej povahe, aby človek hľadal zlo pre zlo samé, práve naopak, chce svoj život naplniť dobrom alebo niečím, čo za dobro považuje. Ošklivosť hriechu spočíva v tom, že za dobro považuje to, čo dobrom nie je a čo mu škodí. A hoci mu Boh dal celý svet a zem s tým, aby si ju podmanil a staral sa o ňu, nebol spokojný, ale chcel všetko razom ovládať a chcel byť nad všetkým absolútnym pánom. A to je práca diabla, ktorý, keď si trúfol na Ježiša, ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, tým skôr si trúfne na nás. Počiatkom ľudského hriechu bola neposlušnosť, s ktorou je úzko spojená závisť. Len si spomeňme na Kaina a Ábela. A čo zostane človekovi po hriechu? Výčitky svedomia a hrôza zo skutku, ktorý vykonal.

Sväté písmo nám naznačuje, že nie všetky hriechy sú rovnaké. V prvokresťanských dobách preto existovali tzv. zoznamy hriechov. Za najťažší sa považoval odpad od Boha, teda strata viery, potom vražda, ako najvážnejší prejav nelásky k blížnemu a konečne manželská nevera, ako zrada na láske medzi tými, ktorí sa na celý život navzájom sebe odovzdali.

Aj dnes poznáme rozdelenie hriechov. KKC k tomu hovorí: Hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia, či už nadmierou, alebo nedostatkom, alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Možno ich zoradiť aj podľa toho, či sa týkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Možno ich rozdeliť na hriechy duchovné a telesné alebo aj na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami, alebo zanedbaním dobra. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka (Mt 15, 19–20). V srdci sídli aj láska, prameň dobrých a čistých skutkov, ktorú hriech zraňuje. Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti. V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje. K tomu však treba dodať, že hlavné sú úmysly, z ktorých hriech vyrastá a tie dokáže spravodlivo posúdiť iba Boh. Lebo človek často nedokáže posúdiť ani vlastné úmysly, tým menej by dokázal posúdiť úmysly a konanie iných.

Pred nejakým časom bola v televízii relácia, ktorá približovala životný osud mladého muža, ktorý pri nehode utrpel rozsiahle popáleniny. Najviac mal zasiahnutú hlavu. Popáleniny spôsobili deformáciu tváre. Stratil uši, nos…, a aj keď podstúpil množstvo plastických operácií, predsa sa nepodarilo odstrániť všetky následky. Z jeho rozprávania zaujala pasáž, keď hovoril o tom, čo prežíval, keď si po nehode uvedomil svoj stav. Povedal: Najhoršie som niesol to, že som stratil svoju tvár… Uvedomil som si, že už nikdy nebudem vyzerať tak ako predtým… Cítil som sa, akoby som sa stratil, akoby som to už nebol ani ja…

Aj my sme hriechom stratili podobnosť s Bohom, akoby svoju tvár. Spôsobilo to strašnú deformáciu, ktorá má na svedomí takmer všetky naše negatívne skutky, ale vstupuje aj do našich vzťahov a ničí ich. Tu nepomôže plastická operácia, ale iba odhodlanie márnotratného syna: Vstanem a pôjdem k Otcovi… Len skrze Otca môžeme nadobudnúť svoju pravú tvár. A v tomto pôstnom čase, čase pokánia, by túto príležitosť nemal nikto z nás premeškať.