Uvažovali sme niekedy nad tým, koľko ťažkostí spôsobujeme blížnym počas nášho života? Radi si nahovárame, že naše správanie a existencia im spôsobuje radosť. Určite je to aj radosť, ale veľmi pekne to vystihol istý muž pri oslave svojej sedemdesiatky. Po gratulácii a rozbalení darov povedal: Ďakujem vám, moja milá manželka a deti, nielen za krásne prejavy lásky, ale aj za to, že ste to so mnou tak dlho vydržali. Človek, ktorý takto hovorí, si uvedomuje, že je často iným na ťarchu a to počas života aj po smrti. Posledné ťažkosti blížnym robíme vtedy, keď zomrieme. To vie každý, kto sa už musel postarať o mŕtveho a vybaviť mu pohreb.

Znie to možno zvláštne, ale aj Ježiš zapríčinil svojou smrťou veľa ťažkostí a nepríjemností. A nebolo to iba pohrebom, ale hlavne na tretí deň po pohrebe – svojím zmŕtvychvstaním.

Spôsobil nepríjemnosti ako farizejom, tak aj starším z ľudu. Oni totiž nepočítali s tým, čo im prišli povedať prestrašení vojaci, pritom je zaujímavé, že im uverili. Apoštoli nechceli uveriť ženám, ale tí, ktorí mali najviac dôvodov pochybovať, prijímajú správu ako skutočnosť a po krátkej porade sa poistia, keď nakážu vojakom: Tak vravte: V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli. Bolo to samozrejme klamstvo, ale dlho sa medzi ľuďmi udržalo. Dokonca ešte aj dnes prežíva v hlavách mnohých ľudí, pre ktorých bol Kristus nie zmŕtvychvstalý, ale apoštolmi ukradnutý. A to, že sa im zjavoval? Obyčajné halucinácie, náboženský fanatizmus, ktorý nevidí mŕtvolu, ale vidí prázdny hrob.

Ťažkosti na tretí deň po Ježišovom ukrižovaní nastali aj pre apoštolov, lebo ani oni neverili, že vstal. Krutá smrť na kríži bola tak presvedčivá, že dokonale rozbila ich mylné predstavy o jeho kráľovstve. Je až neuveriteľné, ako hlboko boli zakorenené v ľuďoch ich nesprávne predstavy o zmŕtvychvstaní. Márne im Ježiš veľakrát vysvetľoval, že musí zomrieť, pre nich zomrieť nesmel. A už vonkoncom nie tak potupne! Jeho smrťou sa pre nich všetko skončilo, neuvažujú o zmŕtvychvstaní, rozutekajú sa, skrývajú sa a iba ženy majú odvahu ísť k hrobu. Nejdú tam však s vierou, že sa splní to, čo prisľúbil, ale s úctou pomazať jeho mŕtve telo voňavými masťami, a tak naplniť starodávny zvyk. Cestou rozmýšľajú ako odvalia veľký kameň, ale privíta ich prázdny hrob s ľanovými plachtami, do ktorých bolo zavinuté Pánovo telo. A nastávajú nové ťažkosti, s ktorými sa utekajú podeliť s apoštolmi a hovoria o prázdnom hrobe aj o tom, že Ježiša videli. Peter a Ján bežia k hrobu, dvaja iní učeníci do Emauz a najdlhšie vzdoruje Tomáš. Ježiš však napokon všetkým dáva vedieť, že žije a Tomášovi to dáva vedieť celkom hmatateľne: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!

Je ťažké veriť? Prirodzenejšie je myslieť, že Krista ukradli! Je ťažké uveriť, že aj pri našom zmŕtvychvstaní ožije naše telo? Končí sa všetko smrťou, končí sa naša cesta na tejto zemi, naše bytie v chorom, zodratom tele, naša existencia v čase a priestore?

Ježišova cesta na zemi skončila smrťou a bola sprevádzaná úzkosťami a utrpením. Zmŕtvychvstaním Ježišovo Božstvo prežiarilo našu telesnosť a jeho telo sa dostalo do celkom inej roviny bytia, preto je neviditeľné. Ak sa však urobí viditeľným, je natoľko zmenené, že ani Mária Magdaléna, ani emauzskí učeníci, a ani apoštoli ho v prvom momente nepoznajú. Postupne sa však ich postoj mení, začínajú chápať, čo vlastne ich Učiteľ chcel a celý ich vnútorný prerod sa zavŕši v deň zostúpenia Ducha Svätého.

Nie je ľahké veriť, nie je ľahké prijať fakt zmŕtvychvstania a nie je ľahké ani predstaviť si zmŕtvychvstanie vlastného tela. Ale tvárou v tvár veľkonočným udalostiam by nemalo byť ťažké skloniť hlavu a v blaženej nádeji čakať na chvíľu aj nášho vzkriesenia. Veď od okamihu krstu máme aj my účasť na jeho sláve a vzkriesení.

O kardinálovi Alexandrovi Farnese, neskoršom pápežovi Pavlovi III. sa rozprávalo, že bol veľmi štedrý. Raz ho chudobná žena prosila o päť strieborných, ktoré potrebovala v núdzi. Kardinál poslal svojho sekretára, ktorý jej priniesol 50 strieborných. To je omyl, prosila som len o päť, hovorila žena. Sekretár ju uisťoval, že na lístku má napísané skutočne 50. Táto žena s lístkom v ruke šla za kardinálom a hovorila: Eminencia, vy ste sa pomýlili o jednu nulu. Skutočne, máte pravdu, usmial sa kardinál. Zobral pero a pripísal ďalšiu nulu. Žena dojatá čítala: 500 strieborných.

Keď prijímame Kristovo zmŕtvychvstanie s vierou, stáva sa pre nás najväčším bohatstvom, nádejou a istotou. Zmŕtvychvstanie je uholným kameňom Kristovho posolstva. Pavol Korinťanom píše: Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. Spasiteľ odovzdal učeníkom nielen posolstvo kríža, ale aj zmŕtvychvstania. Apoštoli boli najprv tak vydesení slovami o kríži, že prepočuli radostné posolstvo o zmŕtvychvstaní. Po Veľkej noci sa však rozpamätali na slová Pána a porozumeli nielen im, ale aj ostatným proroctvám o zmŕtvychvstaní.

Ani my neoddeľujme vo svojom živote Veľký piatok od Veľkej noci. Obe sú súčasťou nášho života, našej smrti aj nášho slávneho vzkriesenia. Básnik Milan Rúfus v básni Posledná večera necháva nám odkaz, že bez Veľkého piatku nič nebolo by veľké!