Len nedávno sa svet hrdo vypínal, aký je človek mocný, veľký, sebaistý… Dnes sa však trasie nad svojím osudom a budúcnosťou. Nedostatok potravín, liekov, pokoja a slobody v mnohých končinách sveta, ako aj vízia nových vojen a katastrof zasahuje omnoho silnejšie jeho vnútro, ako si to sám pripúšťa. Dnešný človek, hoci si to nerád doznáva, krčí sa a trasie pred vlastnou budúcnosťou. Čo sa stalo?

Neistota a strach súčasníkov Jána Krstiteľa zdá sa byť ešte hrozivejšia a viac bije do očí. Vyviera z hĺbky ľudského „ja“. A keďže zožiera a zabíja vnútro, preto aj najzámožnejší a najzabezpečenejší Jeruzalemčania sa vzdali svojich bezpečných obydlí a teplých kožuchov a vyznávajú sa zo svojich chýb.

Správa o výnimočne oblečenom, asketicky vychudnutom mužovi, vzbudila na obchodných cestách i vo vyšších jeruzalemských kruhoch živú senzáciu, ale aj zdravé znepokojenie. Kto je to? Čo to hovorí? Ako žije? Obdivovať ho prišli veľké zástupy, ba nielen to, ale aj počúvať ho s otvorenými ústami. Bol pre nich človekom, akého ešte nevideli a rečníkom, o akom nemali ani potuchy. Ján bol mocný nie fyzicky, ale osobnostne a potvrdil, že silná náboženská osobnosť nežije sama pre seba, hoci sa cíti sama v sebe slabou, odkázanou, chudobnou a potrebnou po Bohu. Ján ide za Božím hlasom, odľahčí sa od hluku zeme a pomáha svojej duši byť citlivejšou na impulzy tichého Boha. Tak sa stáva zvláštnym legátom pre otázky šťastia celého sveta.

Najskôr je však nespokojný sám so sebou, neistý v počínaní, kvôli čomu odchádza na púšť, ktorá je celkom iná ako krik a hukot prázdnych ľudských slov. Tu, v skalách púšte počúva Boží hlas, pochopí a začuje v hĺbke seba samého pravdu o človeku a do duše sa mu vkradne pokoj a bezpečie.

Senzáciou nie sú jeho šaty a kožený pás, ale to, že Boh sa rozhodol prísť k človekovi, ktorý padol, zašpinil si vnútro a Ján mu má naznačiť symbolicky odpustenie. Lebo v skutočnosti príde Ježiš, ktorý mu reálne odpustí hriechy. Ján prvý zažije v sebe túto nádejnú skutočnosť a hovorí o potrebe zmeny myslenia a činov väčšiny židovského národa, ktorý bol ako trstina, vetrom kolísaná z boka na bok. Nepodľahol emóciám ani hrubej kritike, bol nositeľom reality, spásnou postavou, ktorá prináša spásu, nie sám zo seba alebo pre svoj asketický život. Stal sa povolaným otriasť ľahostajnosťou ľudí vo vysokej spoločnosti, sebestačných sedliakov, remeselníkov aj vojakov, ba aj kňazov a farizejov. Všetkým otvorene a bez obáv pripomína: Obráťte sa! Zmeňte svoje nesprávne zmýšľanie! Pripravte inému, skutočnému, pravému Bohu cestu do seba! Vedzte, že jediné na tomto svete, čo má cenu, je Boh! Nikto nepochyboval, že jeho slová sú pravdivé, lebo dlhý pôst, samota a tichý dialóg s Bohom pôsobil na nich tak účinne, že svoj život naozaj zmenili. Preto sa pýtajú, čo máme robiť? Ján radí: Robte pokánie! A oni vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.

Môže aj nás v tohoročnom, už toľkokrát sa opakujúcom, advente ešte niečo znepokojiť, vzpružiť, pohnúť k zmene?

Malý Jožko túžil urobiť niečo mimoriadne, aby tým pomohol iným ľuďom. Najskôr si myslel, že musí prísť vojna, aby premohol nepriateľa. Kováč, ktorému chodil ťahať mechy, vysvetlil mu, že hrdinom sa môže stať aj za iných okolností. Spomenul jeho matku, ktorá denno-denne stála v studenej vode, aby vyprala šaty pre jeho šiestich súrodencov. Ani ju nenapadlo myslieť na odmenu, vďaku či odpočinok. Ona bola hrdinkou. Alebo sestra Alžbeta, ktorá noc čo noc stála pri lôžku trpiacich, pričom to robila s radosťou a bez nároku na odmenu, bola tiež hrdinkou. A kováč pokračoval: Ty zatiaľ také veci robiť nemusíš, ale môžeš kovať svoje srdce, aby bolo silné, mužné, dobré a otvorené pre cudziu biedu. Také srdcia bijú v kresťanoch. Jožko sa za ťažkých podmienok stal kňazom, zanechal rodičov i vlasť a odišiel k najúbohejším sirotám – malomocným. Bol im matkou aj kováčom ich sŕdc. Jeho dobré srdce pritiahlo mnohých k Bohu, až napokon aj ono napadnuté chorobou a doslova rozkúskované pre všetkých, prestalo biť. Objavil v sebe Ježiša a druhým ukázal cestu k nemu.

Nemôžeme aj my kovať svoje srdce, aby bolo silné, mužné, dobré a otvorené pre biedu iných?

Adventný čas je na to ako stvorený. Pridajme sa k zástupom, ktoré sa idú k Ježišovi očistiť vo sviatosti zmierenia. Potvrďme našu zmenu skutkami lásky, návštevou osamotených, trpiacich a pozornosťou k starším. Objavme v nich Krista a cez nich nájdeme v ňom aj svoju bezpečnosť.